Nepriame právne riešenie (napr. či bolo financovaná zo štátnych zdrojov slovenská kultúra a vzdelanosť) ponechávam bokom. Prvá úprava , o ktorej som sa dočítal v novinách (SNN) , bola z 21.6.1860. Cisár František Jozef I. povolil používať slovenčinu ako úradný jazyk v 23 župách Uhorska. Nakoľko to bolo účinné, neviem. Účinnejším mohlo byť nariadenie vydané o štyri roky neskôr. (2.12.1864). V ňom cisár nariaďuje, aby sa pri úradovaní rešpektovali jazyky nemaďarských národov Uhorska. O ďalšie 3 roky (4.2.1867) došlo k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu a neskoršiemu vyhláseniu, že slovenského národa niet.
Najbližšiu právnu úpravu nachádzame až v novom štátnom útvare - Československej republike. Zákon z 12 decembra 1918 o mimoriadnych prechodných ustanoveniach na Slovensku ustanovuje, že na Slovensku sa úraduje v slovenskom jazyku. (Práva menšín sa malo podľa tohto zákona riešiť vydaním zvláštneho nariadenia.) O osem rokov neskôr (29. februára 1920) sa zákonom ustanovujú zásady jazykového práva . V ňom sa ustanovuje, že štátnym, oficiálnym jazykom republiky je československý jazyk (v zmysle medzinárodnej zmluvy podpísanej 10. septembra 1919). A ďalej je úprava, kde sa spravidla úraduje „po česku" a kde „po slovensku".
V zákonoch obnovenej československej republike, teda po roku 1945 som sa nestretol s priamou zmienkou o slovenčine. (To neznamená, že som všetky prehľadával.)
Po revolúcii v roku 1989, vychádza rozsahom krátky zákon Slovenskej národnej rady z 25. októbra 1990 o úradnom jazyku v Slovenskej republike, ktorým je slovenský jazyk. Prvý krát je priamo v zákone zakotvená starostlivosť štátu o slovenčinu formuláciou: „Štát sa stará o vedecký výskum a o zvyšovanie kultúry a čistoty úradného jazyka."
Zákon 270/1995 Národnej rady Slovenskej republiky z 15. novembra 1995 je o štátnom jazyku na území Slovenskej republiky, ktorým je slovenský jazyk. Zákon, ktorý dôsledne uzákoňuje spisovnú slovenčinu a z tohto pohľadu, má hlavu a pätu. Prvý zákon, ktorý hovorí nielen o tom, ktorý jazyk považuje za oficiálny alebo štátny , ale aj definuje jeho podobu. (Ustanovuje proces vyhlásenia jeho kodifikovanej podoby.)
Štát si je vedomý, že slovenčina, vrátane nárečí, je zdedeným kultúrnym bohatstvom. Teoreticky za štátny jazyk si nemusel zvoliť jej spisovnú formu. Mohlo to byť ľubovoľné nárečie. Ak by si ho však zvolil, bol by ho povinný používať tak, aby ho nepoškodil. Rozvinúť áno, ale nie poškodiť. A aby vedel, čo za nárečie, to vlastne používa a o čo sa má starať, musí byť niekde, niekým konkrétnym popísané. (Za prvej československej republiky v zmysle tézy o československom jazyku kodifikoval slovenčinu Vážny. Proti reakciou boli práce Matice Slovenskej. Ak by si štát vzal do vienka starostlivosť o slovenčinu, pretože aj v nej sa úradovalo, nevedela by, čistotu čoho má zachovávať .Toho čo napísal Vážny , alebo matičiari?)
Preto je len prirodzené, že ak štát hovorí, že cíti povinnosť starať sa o štátny jazyk, mal by jedným dychom povedať, čo považuje za štátny jazyk. Nielen jeho názov. Vývojom sa slovenčina dostáva trochu ďalej , ako je momentálne kodifikovaná. Prenikajú do nej slová, ktoré sú v súlade so zásadami kodifikácie a tiež také, ktoré sú mimo. Úlohou jazykovedcov je tieto javy skúmať a na základe odborného pohľadu prípadne upraviť kodifikačné príručky. Do tých čias používanie slov, ktoré nie sú kodifikované, nemá miesto v používaní štátneho jazyka. Súčasťou kodifikačných príučiek sú aj Pravidlá slovenskej výslovnosti, zmienené teda platí aj pre výslovnosť.
„Ministerstvo kultúry dohliada na dodržiavanie povinností vyplývajúcich z tohto zákona. Ak zistí nedostatky, upozorní na ne právnické osoby a fyzické osoby, v ktorých činnostiach tieto nedostatky zistilo, a je oprávnené žiadať odstránenie protiprávneho stavu. „
Bezzubé ustanovenie pôvodného znenia zákona. Oprávnený je predsa každý z nás. Druhá vec je, či nás protistrana bude ochotná vypočuť.
V zákone je diskutabilná úprava, kde sa má používať štátny jazyk. Ale to je už trochu o niečom inom, ako je starostlivosť o zveľaďovanie a čistotu štátneho jazyka.
