Starý Martin a Božie napomenutie.

Papiernictvo u Domkov , tak ho volali pamätníci aj za socializmu, podľa pôvodných majiteľov.Aj keď prežilo, zub premien zanechal na ňom svoje. Síce v tej istej budove, ale od cesty posunuté do dvora. Tak si myslím, že do priestorov, ktoré za jeho slávnych čias boli skladovými.Ani sortiment už nie je len ten, čo má nejaký vzťah ku papieru. Je doplnený detským textilom. Podľa predajnej plochy tak zhruba pol na pol. Nuž, je to už také dochrámané papiernictvo. Napriek tomu stále hmatateľná spomienka. Na jeden z obchodov starého Martina. S určitou dávku nostalgie na môj starý Martin som vkročil do Domkov vari dva dni pred Štedrým večerom.Nie kvôli predvianočnému nákupu. Ale kvôli večným perám (prepisovačkám). Atramentové plniace pero vari ani nemám. So stúpajúcou kvalitou večných pier stúpa u mňa aj ich počet.Ich pôvodná kvalita, teda kvalita ich náplní bola niekedy zúfalá. Trochu nepozornosti a na rukách modré fľaky. Ako keby ste nedržali v rukách večné pero, ale atramentové pero z ktorého unikol na obal atrament. Aj napriek zlepšenej kvalite súčasných náplní si dávam pozor, aby som nekúpil podobný zmätok. Avšak aj keď odskúšanie dopadne k plnej spokojnosti, po čase už to nie je to pravé orechové. A keď už aj 10 sekundový pokus o čarbanicu zanecháva na papieri iba ryhy, náplň si vynesie nad sebou ortieľ. Na jeho vykonanie však musím mať nejaký impulz. Buď je ním záchvat poriadku, alebo onej poslednej kvapky. Teraz to bolo skôr o poslednej kvapke ako záchvate poriadkumilovnosti. No uvážte, chodím po susedoch. V jednej ruke listina na písomné hlasovanie v druhej pero.A pri samotnom akte hlasovania sa na hlasovaciu listinu miesto majestátneho podpisu dostane úbohý škrabanec. Takže vošiel som do obchodu nabrúsený, že zmätok nekupujem. So sebou mám 4 perá. Jedno je dobré. Na ukážku, čo si predstavujem pod dobrým písaním. Aj keď predvianočné obdobie a obchod poskytuje útočisko aj pre detský textil, akurát bol prázdny. Až na predavačku.Samotný kúpnopredajný akt po úvodných pozdravoch prebiehal asi takto: „Čo si prajete?“ „Náplne do týchto večných pier“, odpovedám. „A chcel by som, aby písali takto." Pokúšam sa o ukážku na voľne pohodenom bločku z registračnej pokladnice. Ak ste už niekedy skúšali niečo napísať na takýto bloček, tak viete, že to ide ťažko. Nuž nejaká úbohá vzorka sa podarila. Nevšimol som si, že by predavačka môjmu márnemu pokusu venovala pozornosť. Namiesto toho zaznel je pokyn „Rozoberte tie perá. Chcem vidieť, aké tam treba náplne." Ja som však na dokončenie ukážky považoval za potrebné predviesť aj pokus napísať niečo perom s ktorého náplňou som nebol spokojný. Aby predavačka vedela, že hocičo neberiem. Zbytočné predvádzanie sa. Zaznelo o čosi rezolútnejšie „Rozoberte tie perá. Chcem vidieť, aké tam treba náplne." Nuž podvolil som sa. A začal som s rozoberaním prvého pera. Za ten čas vošiel do obchodu ďalší zákazník. Možno tam bol predo mnou, lebo sa mu hneď začala venovať a kým som perá rozobral, trvalo mi to asi pol minúty,už bol aj preč. Predavačka si vzala jednu zo zlých náplní a kým prehľadávala v regáli, ja som len v duchu konštatoval, že na pulte nie je na odskúšanie žiadny vhodný papier. A skrslo vo mne podozrenie, či mi tú náplň nebude chcieť len tak predať. Bez odskúšania. Nielen kvôli tomu, že som nevidel vhodný papier, však čo sa má len tak povaľovať po pulte, ale aj kvôli ignorovaniu mojej úvodnej ukážky. Však to bol dôvod na to, aby ak nejaký papier mala, ho vytiahla. A nie nechať má trápiť čiaraním po pokladničnom bločku. Predavačka náplň našla. Bola asi dva metre odo mňa a vyzeralo to tak, že mi ju chce dať.„A to ani neodskúšate?" Dostávam zamietavú odpoveď.„Na náplni je ochranný kryt. A keby Vám nebola dobrá, tak by nám tu vyschla“. A od regálu sa blížila k pultu. „Tak to teda žiadny obchod nespravíme, bez odskúšania nič nekupujem". A začal som rozobraté perá skladať. Siahol som za prvým dielcom. Tak šikovne, že miesto toho, aby som ho spoľahlivo dostal do dlane, niektorým z prstov mojej ruky som mu udelil takú pohybovú energiu, že mi narazil do brucha. A padol niekde na podlahu. Na takéto veci som už pripravený. Nebolo to prvý raz, čo mi niečo vykypelo z rúk. Pohľad nadol okolo seba.Keď mi niečo vypadne z rúk, to nie aby pekne dopadlo. Ono sa to musí aj niekde odraziť a skončiť svoj pád na tom najmenej očakávanejšom mieste. Tak to bolo aj teraz. Na podlahe vidím z pera len pružinku. Mením svoju polohu z dvoch nôh na polohu na kolená. A či skôr po štvronožky. Vrhám svoj pohľad na priestor pod pultom. Vidím iba biele káble. Dielec z pera je tmavý, tak by som ho mal vidieť. Nevidel som. Musel si pľuhák odskočiť ešte ďalej. Alebo sa medzi tými káblami dobre ukryť. Predavačka bola diskrétna. Nedala najavo, že videla ako som sa div neplazil popod pultom. Ani neprejavila zvedavosť, či som ten zatáraný diel našiel. O prípadnom vyslovení ľútosti nad tým, že som ho nenašiel, pochopiteľne nemohlo byť ani reči. Ďalší rozhovor sa už viedol počas môjho odchodu. S patričným rozčúlením. „Neviem, ako môžete niečo predávať, keď neviete, akú to má kvalitu“. „Pochopte, že vyskúšať môžem až potom, keď je dobré!"Z mojej strany zaznelo: „U mňa je niečo dobré, až keď je odskúšané!“ .„Dobre!“ Odznelo tónom z ktorého sa dalo vytušiť nevypovedané: „Keď si to myslíš „ a či „Hlupák na pohľadanie“.Moje ďalšie kroky viedli do DEMRA. S obsluhou predavačky plná spokojnosť. Na upozorňujúcu vetu: "Bez odskúšania nekúpim" sa len usmiala a siahla po jednom z pier. Rozobrala a vyhľadala potrebnú náplň. Vložila do pera, odskúšala. A takto to pokračovalo aj s ďalším. S tým tretím pochopiteľne nie, keď už nebolo kompletné. Na spiatočnej ceste mi jeden vnútorný hlas našepkáva: „ Choď do Domkov a povedz predavačke, nech si ide odkukať od oveľa mladšej dievčiny ako sa predáva. Však u Domkov vždy vedeli obsluhovať. Nech nerobí hanbu svojim predchodcom."Ten triezvejší: „Nemal by si. Je predvianočné obdobie. Treba tolerovať a nie pred Vianocami niekomu prehlbovať zlý zážitok." Nakoniec som sa predsa len zastavil. Nedalo mi inak pri spomienke na to, aká tam voľakedy bola úroveň. Tiež som aj pripustil možnosť, že predavačka sa neskôr pozrela pod nohy a ten stratený zvyšok z pera našla.A tak som vošiel do obchodu. Tam už dve predavačky. Tá predošlá obsluhovala niekoho v detskom textile.Tá, čo stála za pultom v papiernickej časti si musela vypočuť moju výčitku, že si pamätám ešte časy, keď v tomto obchode bola obsluha na úrovni. Že to bolo vtedy, keď bolo papiernictvo vpredu. Prekvapene sa na mňa pozerá. Z textilnej časti spoza chrbta sa ozve na vysvetlenie: „Ale ten pán mi nechcel dať pero do rúk". No, myslím si. Najprv mi káže rozobrať perá, aby videla aký druh náplní tam ide a teraz povie toto. Nereagoval som na to. Namiesto toho som pridal, že som prišiel o diel z pera.Bol som na odchode a prekvapená predavačka so slovami: „Dám vám miesto neho druhé" siaha po nejakom v regáli. „Ďakujem ja mám pier dosť." A na zmiernenie som ešte od dverí dodal. „To bol dar." A skutočne pero bolo od môjho bývalého kolegu, ktorý sa dal na podnikanie a pri nejakej príležitosti mi dal pero s reklamou svojej firmy. Epilóg:Keď som si to cestou domov rekapituloval mi to došlo. Predavačka vyhlásila, že som jej nechcel dať pero do rúk. Nuž došlo mi, čo mi nedošlo, keď mi malo dôjsť. Predavačka sa pravdepodobne najprv chcela presvedčiť, že náplň ktorú vyhľadala sa do pera hodí. A až potom, keď by bolo bývalo všetko v poriadku, bolo by došlo aj ku celkovému odskúšaniu. Bodaj ju porantalo.A či nemohla povedať, že všetko chce odskúšať až keď pero bude poskladané?A či som sa nemal spýtať kedy pokladá pero za dobré? Tak sa domnievam, že doménou predavačky, ktorá ma obsluhovala je predaj textilu. A že predaj takých vecí ako sú náplne do večných pier má svoje jemnosti, ktoré neovláda a nemusí ovládať. Nepríjemná zhoda náhod, že som prišiel do obchodu práve vtedy, keď tam nebola tá, ktorej doménou je predaj tovarov súvisiacich s papierom.Nebol som hrdý na moje počínanie a to, že zvíťazil vo mne ten netolerantný vnútorný hlas. Večer sediac sa stolom, registrujem požmurkávanie úspornej žiarovky. A po chvíli tma. Žiarovka sa odporúčala. Bola to náhoda, že odišla práve v ten večer? Alebo sa moje počínanie znepáčilo aj na tom najvyššom mieste a týmto spôsobom som mal udelené také jemné Božie napomenutie?