Slovenská republika sa môže pochváliť sériou neplatných referend. Ale aj jedným zmareným a jedným platným referendom. Napriek tomu, že na referendá sme bohatí, neviem, či naše, teda referendum po slovensky, je prejavom ľudovlády alebo je celoštátnou anketou organizovanou ministerstvom vnútra a štatistickým úradom.
Do čias konania referenda, ktoré dostalo prívlastok zmarené, som si myslel, že naše referendum je zákonodarné. Podľa ústavy je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom parlament. Ale referendum nie je orgánom. Z toho by malo vyplývať, že nielen parlament ale aj referendum je ústavodarné a zákonodarné.
Spomínané zmarené referendum 76/1997 Z.z. bolo maturitou z ústavného práva nielen pre širokú verejnosť, ale aj odborníkov z práva vrátane pani profesorky, toho času vo vládnej funkcii. Referendum vyhlásil prezident Slovenskej republiky dňa 13. marca 1997. Boli v ňom otázky dané do referenda na základe návrhu NR SR týkajúce sa vstupu do NATA, rozmiestnení niektorých zbraní a vojenských základní. Jeho súčasťou bola aj otázka na návrh občanov, zastúpených petičným výborom. Znela: „Súhlasíte, aby prezidenta Slovenskej republiky volili občania Slovenskej republiky podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo?" Návrh ústavného zákona bol uvedený v prílohe rozhodnutia prezidenta o vyhlásení referenda. Tí , čo sú pamätníci, vedia, čo sa dialo a prečo hovorím o maturite z ústavného práva. V skratke: Či môžu byť otázky z NRSR a občanov v jednom referende? Či sa referendom môže meniť ústava? Aký ma byť obsah vysvetľujúcej prílohy k referendovej otázke?
Rozhodnutie o vyhlásení referenda sa dostalo až na Ústavny súd Slovenskej republiky, ktorý v 139/1997 Z.z. z 21. mája 1977 konštatuje, že zákonodarná moc patrí nielen NR SR, ale aj priamo občanom. Ďalej rozhodol, že príloha rozhodnutia prezidenta je v rozpore s paragrafom 2 ods. 3 zákona o referende. Citujem odsek: „V prípade, že predmet referenda je obsiahlejší a otázka predložená na referendum potrebuje bližšie vysvetlenie, uvedie sa toto v prílohe otázky; príloha je súčasťou oznámenia o vyhlásení referenda."
V čom je ale bola príloha referenda v rozpore s citovaným uznesením, to už vo výklade nie je uvedené. Ak to bolo preto, lebo v prílohe bolo navrhované paragrafové znenie, tak potom neviem, ako môže byť referendum zákonodarné.
Zdá sa, že v súčasnosti v súvislosti s blížiacim sa referendom budeme podrobení ďalšej maturite s otázkou "Vyhlásenie výsledku referenda a parlament". Podľa ústavy, návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada Slovenskej republiky rovnako ako zákon. A tu sa vynára otázka. To znamená, že výsledky referenda ešte musia schvaľovať poslanci? V odpovedi nám pomôže úspešné referendum o vstupe do Európskej únie. Konkrétne Rozhodnutie predsedu Národnej rady SR z 19.mája 2003 ( 175/2003 Z.z) o referende konanom 16. a 17. mája 2003. V ňom sám predseda parlamentu na záver rozhodnutia vyhlásil, že oprávnení občania SR nadpolovičnou väčšinou v referende rozhodli ... Nebolo treba žiadne schvaľovanie poslancami.
Jednou z otázok, blížiaceho sa referenda, má byť aj otázka obmedzenia imunity poslancov len na výroky v parlamente. Hovorí sa v tomto zmysle aj o nepotrebnosti referenda, pretože nakoniec to musí aj tak prejsť hlasovacou mašinériou parlamentu. Ako vidno z hore uvedeného odseku nie.
Záleží len na tom, ako sú otázky a či otázka formulované.
Imunita poslancov je vzácny inštitút, ktorý má slúžiť nielen na ich ochranu pred prípadnou politickou obštrukciou. V časoch I. ČSR chodili údajne poslanci na čele demonštrácii (najskôr komunistických) a takto robili sprievodu štít. Po roku 1948 bola imunita zdrapom. Vládna mašinéria zatýkala imunita, neimunita. Napriek tomu, imunita je jedným zo štítov demokracie. Za normálnych podmienok, ak v parlamente sedia ctihodní, imunita slúži demokracii. Ak v parlamente sedia tí, čo imunitu zneužívajú, mal by mať parlament dosť sily na to, aby sa tých, čo si nezaslúžia prívlastok ctihodní zbavil. Ak uvažuje parlament o obmedzení imunity len na pôdu parlamentu, zároveň tým potvrdzuje, že má medzi sebou nehodných, imunitu zneužívajúcich a je neschopný ich eliminovať.
Ak sa poslanci rozhodli dať otázku o imunite do referenda, aj keď o tom sami môžu rozhodnúť, je to hlúpe? Alebo si poslanci uvedomujú, že ide o zásah do demokracie a odpovede na takéto otázky by mali byť položené na priameho rozhodnutie občanom? Osobne považujem za hlúpe to, čo je nepotrebné. Nie však to, čo je zodpovedné, aj keď by obídenie bolo možné.
