je rozdiel medzi etikou mladých a dospelých?

Etika = Morálka. Morálka. Silné to slovo. Neurčitý význam pre každého. Ale v podstate všetci vieme, čo znamená. Zvyky, mravy, určité predstavy o tom, ako má človek žiť a konať. Dodržiavanie tejto spoločenskej potreby je v etickom slovníku vysvetlené ako nevyhnutnosť. Teda správanie každého jednotlivca môže byť schválené alebo odsúdené celou spoločnosťou. A ak aj niekto dokáže vzdorovať a bojovať s verejnou mienkou, najhorším trestom je jeho vlastné svedomie. A to, verím, má každý z nás. Jasné, že sme iní. Sme blázniví, nevybúrení a možno nezodpovednejší ako naši rodičia. Aj pre nás však platí pravidlo: „ČO NECHCEŠ, ABY ROBILI TEBE, NEROB ANI TY INÝM!“ Ale keďže sme ešte stvorenia plné energie, bližšie nám je dynamickejšie: „ROB INÝM TO, ČO SI ŽELÁŠ PRE SEBA!“ Mladý človek túžiaci po dobrodružstve, neschopný ešte regulovať svoje vášne sa dopúšťa nepochopiteľných činov, cítiac sa ako hrdina. A potom ho morálna vina mení na tvora, ktorý už nie je dieťaťom, ale ani dospelým. Ale dospieva. Učí sa. Myslím, že každý z nás je maličkou kvapkou v oceáne nazývanom spoločnosť. Je to niečo na spôsob obrovskej rodiny. Každý z nás, aj keď si to nechce pripustiť, potrebuje cítiť lásku blízkych, vedomie, že niekam patrí. A patriť niekam znamená naučiť sa rešpektovať pravidlá. Priateľstvo je jednou z najdôležitejších hodnôt v každom mori vlievajúcou sa do tohto oceánu. „Jeden za všetkých, všetci za jedného.“ Nájsť si čas plávať vždy vo vlne s inými kvapkami za osamelou kvapôčkou, ktorú práve vysúša prudké slnko, je jediným jeho zákonom. Porušiť ho znamená zradu. Nemorálny čin. Keď som hľadala všetky možné aj nemožné materiály k „horúcej téme“ a dlho som sa zamýšľala nad všetkým, na čo som prišla, kamarát ma doslova šokoval. Napísal mi sms-ku. Niečo v znení: „Nestrácaj čas, choď do najbližšej krčmy, sadni medzi starých (ak sa nebojíš) a spýtaj sa na mladých. To budeš mať materiál na dve eseje, nie na jednu.“ Niečo pravdy na tom bude. Ale to, že máme rozdielny pohľad na súčasný svet ešte neznamená, že sa nezhodneme ani na chápaní etiky, morálky. Všetci máme rovnaké životné hodnoty. My mladí teenegeri, aj tí vyzrelí, skúsení dospelí. Od malička do nás vštepovali lásku, úctu k rodičom, priateľom, vďačnosť k všetkému, čo sa nám dostane...Ľudia, ktorým na nás záleží nás naučia veľa, ale naozaj sa učíme až na vlastných chybách. Napríklad ja. Športovala som. Bola som biatlonistka. Lepšia ako priemerná a rodičia do mňa vkladali svoje nádeje. Dúfali, že raz zo mňa bude reprezentantka a celá rodina diskutovala, po kom mám tie vlohy. Ale ja som raz prišla domov z tréningu a povedala som KONČÍM! No to určite! Už len preto, že mi to nechceli dovoliť som sa postavila na hlavu. Vypestovala som si averziu na všetko čo súviselo s biatlonom a znechutila som si to, čo ma kedysi tak veľmi bavilo. Mali pravdu. Oľutovala som to. Ale na návrat už bolo neskoro. Priveľa som zameškala. A tak ako my odmietame dobre mienené rady našich rodičov, oni odmietajú naše právo na vlastné omyly. Hoci si uvedomujeme riziko. No raz sa musíme naučiť niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Až keď človek rozhoduje sám za seba, cíti, že naozaj žije. A práve svedomie a viera a láska v ľudí, ktorí nás milujú, nás nasmeruje späť na správny chodníček. Ako Oscar Wilde napísal: „Väčšina ľudí umiera na akýsi do všetkého sa vkrádajúci zdravý rozum, až keď je už prineskoro, človek objaví, že jediné, čo nikdy neoľutuje, sú jeho omyly.“ Starší chcú, teda aj mali by nám byť, príkladom. Snažia sa nás presvedčiť o svojej pravde. Ale oni tiež boli kedysi ako my. Je chybou, že naše predstavy o budúcnosti vidíme ideálne? Dajú sa nám vyčítať privysoké ambície, spontánne rozhodnutia? Je hriech, že naše city sú čistejšie? Myšlienky a sny riadené srdcom? Nechajte nám ilúzie! Trvajú krátko. Len kým sa nesklameme. Sklamania nútia človeka riadiť sa rozumom a odmietať počuť hlas srdca. Mne sa zdá, že „dospeláci“ všetko zbytočne komplikujú, kalkulujú a neveria iným, ale ani sebe. Možno práve preto neskôr všetci rozprávajú o stratenej mladosti. Ale nikto nestratí mladosť, kým nestratí idey mladého človeka, jeho nádeje, sny, kým nezahodí ružové okuliare hoci majú prasknuté sklíčka. Je chybou, že doprajeme úspech aj iným? Nezávidíme, nežiarlime, netúžime ublížiť iným v honbe za kariérou? Netvrdím, že všetci, ale vekový priemer takýchto ľudí je podstatne vyšší ako 18. Rodičia nám vyčítajú nezáujem o školu, budovanie kariéry.. Kým pre nás sú prvoradé naše city, priateľstvo a láska. Šťastie hľadáme inde. Mňa osobne naučila kniha, z ktorej pochádza aj tento citát, veľa. Kniha o sile svedomia a morálnej viny.. Ak neviete, ako dopadol Dorian a zaujíma vás, prečo to sem pletiem – dávam vám radu – Prečítajte si to! Akokoľvek, morálka sa nemení. Mení sa len doba a tá mení ľudí. Ale to , čo uznávame my, uznávajú naši rodičia a ja som presvedčená, že práve to uznávali aj generácie pred nami. Možno časom, o pár rokov sa na všetko budem pozerať inak. Ale teraz, v princípe, nevidím rozdiel medzi morálkou nás, mladých „puberťákov“ a tých starších. Pojem nám hovorí len málo. Tolerancia a solidarita, ale v praxi to funguje ako ovládanie, regulovanie správania, túžob, schopnosť odpúšťať a v súčasnej dobe aj pochopenie sily materializmu či hociktorý iný jav, ktorý sa zjaví v priebehu rozvoja spoločnosti. Keďže som už povedala asi všetko, čo som chcela, mala by som to nejako zakončiť. Možno úryvkom stále aktuálnej piesne od Elánu : „Nie sme zlí!“