Johannesburg sa nachádza na kopci v nadmorskej výške vyše 1700 m n. m.. Panoráma Johannesburgu je spleť opustených mrakodrapov. Je to akosi zvláštne prázdny pohľad. Moje pocity perfektne vystihol náš sprievodca, keď povedal, že mesto má prezývku aj „Ghost City“ – „Mesto duchov“. Uličky medzi výškovými budovami zívajú prázdnostou, ošarpané obchody sú pozatvárané, iba sem tam sa na ulici objaví veľká černoška nesúca na hlave obrovskú tašku, v ktorej sú napchaté plyšové deky na zahriatie v týchto ešte stále celkom chladných jarných juhoafrických dňoch. Vraj sa takéto produkty nakúpia vo väčších množstvách tu v centre a potom sa na predmestiach kusovo ďalej rozpredávajú – informuje nás sprievodca.
Južne od obchodného centra Johannesburgu sa nachádza Soweto. Prichádzajúc zo severu, kde vidíte luxusné vily oplotené vysokými ostnatými plotmi; prechádzajúc komerčným centrom mesta, kde zaisto strašia duchovia; smerujúc na juh popri zlatých, platinových a diamantových baniach, ktorých výťažky predstavujú hlavný príjem krajiny; vezúc sa i popri štadióne Soccer City, ktorý svojím učapeným okrúhlym tvarom pripomína tekvičku (netreba pripomínať, že práve tento obrovský štadión s kapacitou takmer 100,000 ľudí bol dejiskom Majstrovstiev sveta vo futbale 2010, na ktorom Slovensko neočakávane zabodovalo a prebojovalo sa až do osemfinále!); sa zrazu ocitnete vo vyše miliónovom meste v meste – Sowete.
Akoby mal Johannesburg na severe hlavu, na juhu nohy a v strede netráviaci žalúdok. Geograficky oddelené časti veľkomesta akoby nemali dokopy nič spoločné.
Soweto sa rozprestiera na ploche 200 km2 a je plné veľmi jednoduchých až primitívnych obydlí. V mnohých častiach Soweta sa žije bez elektriny, či toalety. Voda sa tu čerpá zo spoločných čerpadiel. Trošku mi to pripomína stanovačku v Senci so starými rodičmi, keď sme si chodievali umyť zuby do spoločných umyvární a v stanoch sme večer svietili baterkami. Chodníky sú červené, bez dlažby, len ušlapaná oranžová africká pôda. Pri ceste sa predávajú kozy na mlieko a na mäso. Soweto pôsobí veľmi pokojne a relatívne usporiadane. Napriek tomu sa turistom neodporúča vystúpiť z auta a poprechádzať sa po jeho uliciach. V pohľadoch miestnych ľudí akoby cítiť chladnú výčitku.
Situáciu černošskej populácie v Juhoafrickej republike desaťročia zhoršovala politika apartheidu alebo tiež politika rasovej segregácie. V rotunde na Walter Sisulu námestí si môžete prečítať Chartu slobody z roku 1955 vytesanú do kamenných tabúľ, ktorá bola vyjadrením nespokojnosti utláčaného černošského obyvateľstva. Hovorí okrem iného aj o tom, že nikto nesmie byť uväznený bez spravodlivého súdneho procesu; alebo že súkromie obydlia musí byť chránené zákonom od policajných prepadov; že negramotnosť medzi dospelými musí byť ukončená hromadným štátnym vzdelávacím plánom; dokonca aj že oddych, zábava a rekreácia musia byť právom všetkých. Čítate tú chartu a začína sa vám jasnejšie rysovať, čo asi v praxi znamená byť ako človek pozbavený občianskych práv.
K spísaniu Charty slobody z roku 1955 sa vo veľkej miere pričinil rodák zo Soweta, nedávno zosnulý nositeľ Nobelovej ceny za mier Nelson Mandela.
A ja som dnes navštívila jeho dom na adrese 8115 Orlando West Soweto – štvrť, ktorá je pre svoju polohu na vŕškoch prezývaná tiež Soweto Beverly Hills. Mandela tu žil desať rokov najprv so svojou prvou ženou Evelyn a neskôr s druhou ženou Winnie. Je to jednoduchý barák s dvomi izbami a malým dvorom. Mandelovi však dostatočne poskytoval pocit domova. V jednom zo svojich výrokov hovorí: „It was the opposite of grand, but it was my first true home of my own and I was mightily proud. A man is not a man until he has a house of his own.“ („Ten dom bol opak veľkého, ale bol to môj prvý skutočný domov a bol som naň náležite pyšný. Človek nie je človekom, pokiaľ nemá svoj vlastný domov“).
Nelson Mandela sa začal politicky angažovať už ako pracujúci baník, keď sa v odboroch zasadzoval za lepšie pracovné podmienky pre baníkov. Pre „klaustrofobicky odolných“ odvážlivcov Johannesburg ponúka exkurzie do skutočných baní, kde si oblečiete skutočný pracovný odev baníkov a v plnej výbave sa spustíte do útrob zeme. Dozviete sa tak viac o tradičných dolovacích metódach baníkov.
Hlavná životná zásluha Nelsona Mandelu spočívala v jeho pozoruhodnej schopnosti udržať búriace sa masy černošského obyvateľstva v mieri a viac-menej pokojnou cestou dosiahnuť prevratnú zmenu v JAR od politiky apartheidu k demokracii.
Záverom mojej dnešnej návštevy Soweta bolo Pamätné múzeum Hectora Pietersona. Veru, neveselé miesto. Cintorín detských obetí národného povstania v Sowete, kedy v júni 1976 povstali školáci v černošských stredných i základných školách proti zavedeniu afrikánskeho jazyka vy výučbe. Afrikánčina bola považovaná za jazyk nepriateľa. Protestný pochod bol násilne potlačený políciou a za obeť padlo oficiálne 176, neoficiálne až 700 detí. Vidíte autentické fotografie demonštrujúcej mládeže a akoby ste v hlave počuli ich ostré výkriky proti nespravodlivosti. V pamäti vám utkvie známa fotografia zastreleného Hectora Pietersona, ktorého nevládne telo nesie Mbuyisa Makhubo utekajúc s nešťastnou sestrou malého Hectora po jeho boku pred hroziacim nebezpečenstvom.
Koniec apartheidu je pripisovaný k roku 1994, kedy Africký národný kongres vyhral multirasové demokratické voľby v JAR a Nelson Mandela sa tak stal prvým černošským prezidentom.
