Akonáhle kapitán lietadla zahlásil, že o 40 minút pristávame v Los Angeles, akosi som sa aj po vyše 12-hodinovom lete nadšením prebrala. Keďže som na pristátie sedela v kokpite so 180° výhľadom, mohla som sa s mestom prvý krát zoznámiť z úžasnej vtáčej perspektívy. Prílet od Tichého oceánu, po ľavej strane vrchy Santa Monica so známym nápisom Hollywood a po pravej strane Long Beach. Wow!
Keď som sa na druhý deň ocitla v požičovni áut Avis a predavačka mi povedal, že dnes už nemá iné auto ako Chevrolet Camaro, netušiac, aké auto má na mysli, povedala som: „Ok, whatever you have, unless it is a truck! I need to get to Las Vegas today.“ („V poriadku, beriem čokoľvek, čo máte, pokiaľ to nie je kamión! Dnes sa proste musím dostať do Las Vegas.“). Po vybavení papierovačiek som sa výťahom vyviezla na štvrté poschodie budovy, kde boli všetky autá odstavené. Zvedavá, čo som si to vlastne požičala, stisla som diaľkový ovládač a sledovala som, ktoré auto zabliká. Biely široký novučký športiak som naozaj nečakala. Po prvom pohnutí som sa cítila ako Richard Gere vo filme Pretty Woman, keď kostrbato šoféroval požičané fáro na Hollywood Boulevard, ktoré ho svojou výkonnosťou v reakciách ostro predbiehalo. Ale ako sa hovorí, na lepšie sa rýchlo zvyká...
Cesta z Los Angeles do susedného štátu Nevada vedie severovýchodne cez San Bernardino, Barstow a pripojením sa na I15 dobré 4 hodiny až do Las Vegas. S časovým posunom mínus 9 hodín je to celkom štreka. Ale aj pekná jazda. Vidíte americkú step a v nej napríklad obrovskú solárno-termálnu elektráreň Ivanpah. Biele solárno-termálne panely rozprestierajúce sa na obrovskej ploche o 13 km2 a nad nimi akoby kontrolné veže je taký mimozemšťanský pohľad. Až máte problém ostať koncentrovaný na diaľničnú premávku.
Mojím cieľom v Las Vegas bol Mandaly Bay. Nepredstaviteľne veľký komplex pozostávajúci z ani neviem koľkých budov, reprezentujúcich tak trošku celý svet. Hlavná budova je Mandaly Bay hotel. Zlatá, vysoká, do oblúka stavaná výšková budova je asi najvkusnejšou budovou Mandaly Bay komplexu.
Ostatné budovy – „akože“ Socha slobody, „akože“ New York, „akože“ Monte Carlo, „akože“ Eiffelova veža, „akože“ egyptská pyramída, „akože“ stredoveký hrad sú vlastne ohavné.
Všetky budovy fungujú na rovnakom princípe. Otvorená vstupná hala s hrubým červeným kobercom a nekonečným počtom hracích automatov.
Ďalej tu v každej budove nájdete hotelové izby, bazény a spa, reštaurácie, bary, obchody, show divadlá, dokonca aj umelú pláž či sobášnu kaplnku.
Jedna budova sa napríklad volá Luxor. Zvonku je to hnedá vo svojej podstate škaredá pyramída a pred ňou ležiaca „akože“ sfinga, ktorá vyzerá, že je vyrobená zo sadry.
Vo vnútri hrajú remix Elvisa Presleyho, po ľavej strane na medziposchodí mám výhľad na chody „akože“ interiérovej pyramídy a po pravej možnosť navštíviť výstavu artefaktov z Titaniku.
Ale akákoľvek súvislosť týchto kombinácii bez ladu a skladu je tu nepodstatná. Las Vegas je mesto kasín. Ľudia sem prichádzajú, aby stávkovali. Všetko ostatné je len atrakcia. Mandaly Bay je ako Disneyland pre dospelých. Nepredstavujte si však kasína z amerických filmov. Nikto tu nie je oblečený vo fraku alebo večernej róbe. Veľkí Američania v kovbojských klobúkoch, vybíjaných opaskoch, ženy so strapcovými kabelkami zo surovej kože, rodeo texasky – country móda tu nie je sezónny výstrelok, ale denná realita. Las Vegas sa prakticky nachádza uprostred púšte. Svet kasín je dôkladne premyslená psychologická hra. Hala bez okien, v poloprítmí s neustále znejúcou hlučnou hudbou. Nie je tu nič, čo by vám mohlo pripomenúť, že tam vonku je normálny život a denné svetlo, ktoré by vám pomohlo vytriezvieť. Toto ponuré prostredie vás zhypnotizuje a vtiahne do svojho vlastného sveta točiacich sa ruliet a blikajúcich automatov.
Dôvod, prečo som sa rozhodla navštíviť Las Vegas, bola show „One“, ktorú uvádzali v Mandalay Bay Theatre.
Pred vstupom do divadla sa dress code akoby zázrakom úplne zmenil. Dámy oslňujúce vo svojich vysokých lodičkách v čiernych koktejlových šatách s čiernymi silonkami v sprievode elegantných džentlmenov. Nálada stúpa. Ľudia sa pri odkladaní zvrškov vo foyer pohupujú v rytme neprekonateľných pesničiek Micheala Jacksona, spontánne tancujú či spievajú. O niekoľko minút začína show Cirque du Soleil „One“ na počesť kráľa popu – Michaela Jacksona.
Cirque du Soleil som doteraz poznala iba z televíznych obrazoviek. Málokedy sa živému predstaveniu podarí aj cez televízny prenos upútať divákov. No príbehy Cirque du Soleil sa u nás pozerali s úžasom a obdivom. Cirque du Soleil je kanadská umelecká skupina z Montrealu. Ich predstavenia sú založené na umeleckej akrobacii spojenej s éterickými kostýmami a elektrizujúcimi svetelnými efektami. Cirque du Soleil sa síce v preklade volá cirkus, je to ale cirkus bez zvierat a bez manéže. Cirque du Soleil ponúka príbehy. Artistické príbehy, ktoré vás vtiahnu do neexistujúceho transcendentálneho sveta akoby z inej planéty, kde je aj dospelým dovolené snívať.
Show „One“ sprevádzaná hudbou popovej ikony Michaela Jacksona bol podobným príbehom. Príbehom, ktorý sa pokúsil oživiť legendu.
Show „One“ vás prevedie hudobnou tvorbou Michaela Jacksona. Na javisku uvidíte Michaelove kúzelné topánky ako sa po javisku samé hýbu tzv. mesačným krokom – „moonwalk“ alebo jeho trblietavé rukavice. Predstavenie „One“ je kombináciou akrobatických čísel s tanečnými vstupmi. Uchvacujúce boli mnohé momenty, keď sa nám napríklad nad hlavami zjavila žiariaca víla sediaca na obrovskom polmesiaci, alebo keď v tme akrobati priamo nad publikom v čiernych kostýmoch posiatych malými svetielkami znázorňovali nočnú oblohu a hlavní aktéri celého predstavenia si sadli na rampu a spolu s nami pozorovali túto imaginárnu nočnú oblohu. Tento efekt príbeha v príbehu je typický pre Cirque du Soleil. Žiadne číslo nikdy nie je uvedené na javisko len tak. Nikdy nezačne bez kontextu. Vždy je pokračovaním nejakého rozvíjajúceho sa príbehu. Hadia žena na tyči, akrobati na žinienkach, artisti na lanách – niekedy som mala pocit, že sa napili gumidžúsu ako s kreslenej rozprávky Gumkáči. Pružnosť ich odrazov a dopadov vzbudzovala dojem, že lietajú. Monštrá hitu „Thriller“ naháňali so svojími na franforce roztrhanými ufúľanými odevmi naozaj strach. Keď sa presunuli z javiska do uličky v hľadisku, celá sála sa pudovo od nich odklonila.
Show sa snažila predať obecenstvu okrem zábavy aj duchovný odkaz Michaela Jacksona z piesní „They Don´t Care About Us“, „Heal The World“, „Earth Song“ alebo „We Are The World“. Z reproduktorov zaznie divákom Michaelov hlas: „In a world filled with hate, we must still dare to hope. In a world filled with anger, we must still dare to comfort. In a world filled with despair, we must still dare to dream. And in a world filled with distrust, we must still dare to believe.“ („Vo svete plnom nenávisti, musíme sa odvážiť dúfať. Vo svete plnom hnevu, musíme sa odvážiť vyjsť v ústrety. Vo svete plnom zúfalstva, musíme sa odvážiť snívať. A vo svete plnom nedôvery, musíme sa odvážiť veriť.“). V jednej línii s týmito výrokmi sa na javisku objaví hendikepovaný tanečník o barlách bez jednej nohy. Odhodí barly a spustí svoj break dance.
Idea záverečnej choreografie na snáď najpopulárnejšiu pieseň Michaela Jacksona „Black Or White“, kedy sa všetci účinkujúci zídu na javisku, ktoré má znázorňovať kasíno, je však gýčovým prvkom. Snažiť sa vstúpiť do svedomia divákov, prehovoriť im hlbokými myšlienkami do duše a vzápätí ľuďom pripomenúť, aby si po dopozeraní show nezabudli ísť vsadiť nejaké tie žetóny do hry vyznieva dosť lacno.
