Umenie odísť

A toto, to zbavovanie sa toho, čo nám škodí, to my práve neradi...... Politici z pochopiteľných dôvodov – veď u nich sa strana personifikuje v nich samotných, teda strana som ja a ja som strana, keď nebudem ja nebude ani strana. Už v novodobej slovenskej histórii máme príklady, ako takáto strana či hnutie skončilo pod vedením absolútneho vládcu. Zo strany verejnosti, pravdu povediac, nechápem ten súcitný postoj k straníckym predstaviteľom, ale toto máme asi dedičstvo z čias poddanstva.
Prečo by mali politici, ktorí pohoršili viac ako polovicu svojho národa, naďalej svietiť na poprednom mieste kandidátky vlastnej strany? Aj keď je už evidentné, že to strane škodí? Za zásluhy? Tie mu história určite neuprie, ale my počítame dnešné aktíva a veru akosi nemáme byť na čo hrdí. Silno mi to pripomína slogan, že história sa opakuje a nemám tým na mysli Titanic. Zdravý organizmus sa dokáže nákazy zbaviť. Chorý je podľahne a skončí. Zažili sme to. Spánombohom.
Nepoučiteľní?
V archívoch nájdeme slávny Kopeckého prejav na IV.zjazde československých dramatických umelcov 5.5.1987 adresovaný súdruhom:
„Ak odidete včas, teda hneď, môže vám byť ešte poďakované. Ak tak neurobíte sami, z vlastnej jasnozrivosti, odídete síce o niečo skôr, ale odídete, nepochybujte o tom, aj tak. Ale už nie dôstojne, ale ako komické figúry.“
A možno ešte nakoniec zaspievate nejakú pesničku v televízii.
Pravica aj ľavica.