Ale k piatku a vážne.
Ďakujem všetkým, ktorí tam boli. Že do toho rýpu a nenechajú niekoho potichu zamiesť všetky svinstva pod koberec. A dvojnásobne ma teší, že to boli mladí, ktorí sa chopili iniciatívy. Možno naozaj dochádza k posunu na dialektickej špirále: my sme vám vybojovali demokraciu, vy ju musíte udržať a udržiavať. Lebo všetko, čo sa neudržiava, má časom tendenciu sa zopsuť. A pokiaľ to majú v rukách ľudia, tak sa tá tendencia stáva pravdepodobnosťou s koeficientom na druhú. Ako sme práve svedkami. A nech vás neodradia reči starých ksichtov z obrazovky – tí nám už nemajú čo povedať. Ale pozor, vyhrať tento boj nemusí byť ľahké. Tak ako kedysi za komančov, ani dnes médiá nepíšu a nehovoria slobodne a nezávisle. Jediná výnimka je zatiaľ sloboda prejavu na internete .....ale asi ani to už dlho nepotrvá. Absurdná predstava? Pomôžem si jednou peknou dlhou vetou od pána Drgonca („Tento ujo je tvoja mama“) pre jej nadčasovú platnosť: „..či sa už v dejinách nestalo, že absurdné sa najskôr nebralo na vedomie ako bezvýznamné, potom bolo tolerované ako výstredná výnimka a zrazu sa stalo vynucovanou samozrejmosťou ?“
Desím sa tejto postupnosti, deste sa jej všetci. Zakráda sa potichu ako zlodej a sprevádza ju strašenie o neistotách, nebezpečenstvách a preto potrebe pevnej ruky. Ustráchaní ľudia sa vzdávajú toho, o čo dlhé roky bojovali, svojej slobody a vkladajú ju do rúk diktátorom, manipulátorom vo viere, že sa o nás postarajú. A tí sa teda postarajú! Cez sieť svojich nominantov, prevracačov kabátov, farizejov a poradcov sa naveky zabetónujú na pozícii absolútnych vládcov. A je jedno, či majú červenú alebo modrú farbu. Klamú nás a chcú s nami manipulovať. Aj naše „slobodné“ médiá.
Ale s tým je koniec. V pondelok som aj ja na námestí.
Príďte.
