Ako som sa chcel ospravedlniť

Naozaj dlho som uvažoval, ako sa ospravedlniť....tak, aby vedela že to myslím vážne. Rozprával som sa o tom aj s mojím veeeeľmi dobrým kamarátom Tomášom aka Alfim a spoločne sme sa uzniesli, že jej spravím billboard. Pôvodny plán znel premaľovať už existujúci billboard niekde pri jej práci, s oslovením, podľa ktorého by spoznala že je pre ňu, ale nikto iný by to nepochopil. Tak sme sa vydali do tesca. Kúpil som dva autolaky a kus bielej samolepiacej tapety asi vo velkosti 2x1 meter. Najprv sa objavil prvý problém a to ako sa dostať k rádiu Expres. Nevedeli sme ani adresu a keď sme ju zistili z internetu, nevedeli sme ako sa tam dostať. Nakoniec sme to vyriešili telefonátom priamo do rádia. Prvý bod bol za nami. Druhý bol o niečo komplikovanejší. Bolo treba vyhliadnuť miesto kde ho zbadáš. Ako ideálny dar z nebies pôsobila na šedo natrtá plocha priamo pred vchodom do rádia... To, že ide tiež o vchod do J&T sme považovali za výzvu, ktorú je treba prekonať so cťou. Bod tretí:Bolo treba plagát niekde vytvoriť, najlepšie niekde, kde nikto z rádia neuvidí, že ho robíme. Ako vhodný objekt sme určili vnútorný areál SAV. Predsa len je cez zadnú bránu voľne prístupný, nie je ďaleko a nemôžeme tam nikomu prekážať. Opak bol pravdou.V okamihu, keď som si povedal, že keď dokončím posledné 4 písmená, bude všetko ako má byť, pribehol značne rozohnený starší pán a začal na mňa kričať nech sa zbalíme a vypadneme. Nie že by ma potešilo, tak som sa ho slušne(!) spýtal, že prečo. Jeho odpoveď reprodukovať nebudem, ale mala čosi spoločné s nami sprejermi. Dá sa povedať že som bol príjemne prekvapený, v akej poločnosti som sa ocitol...predsa len, ja a grafiťák. ;o)Pán ich asi veľa nestretol. Sprej som držal v ruke na niečo takéto asi po prvý raz a za vrcholný úspech som považoval že som si nespravil permanentný make-up. Skúsil som situáciu zachrániť. Teda to čo sa ešte dalo. Diplomaticky. Slušne som mu povedal, že teda ideme a že či by som mohol dopísať posledné 4 písmená. Odpoveďou bola pena pri ústach a stále radikálnejšie NIE. Pokrčil som plecami a začal skladať veci. V tej chvíli nastúpila ďalšia zmena. Pán mal zjavne pocit, že nás náš odchod výjde až príliš lacno a zobral mi spreje. Lacné neboli, ale čo bolo horšie, bez nich som nemal ako dokončiť text ospravedlnenia. Povedal som mu, nech mi ich vráti. On povedal nie. Požiadal som ho o to ešte raz. Znova bez úspechu. Spýtal som sa ho prečo. Tu už asi nemal rozumné argumenty a začal rozprávať niečo o tom, ako pozná takých ako sme my. Asi nie. V tej chvíli totiž do hry vstúpili aj nejaké zlé sily, pretože pánovi začali od rozčúlenia vypadávať trisky a ja som ho napomínal nech sa o moje spreje postará, pretože ich budem ešte potrebovať.To som asi nemal robiť. V pánovi sa prebudili spomienky na jeho zjavne násilnickú minulosť a naznačil mi že spreje už nedostanem. A tak som zavolal políciu. Uznávam, z pozície "grafiťáka" asi trochu odvážne, ale som predsa len slušný občan a nenechám sa predsa okrádať. No, slušný... ale občan som!Dopochodovali sme s nedokončeným ospravedlnením až ku vrátnici a čakali sme na príchod telefonicky sľúbenej policajnej hliadky.Tam sa ku strážnikovy pridal jeho parťák, takisto v dôchodkovom veku. Vzhľadom na dych a koordináciu tela sme ich asi vyrušili pri nejakej forme spoločensky prijateľnej zábavy;o). Obaja zjavne patrili do rovnakej jednotky Edelweiss, pretože tento si hneď odo mňa vypýtal občiansky preukaz. S vďakou som odmietol. Po nejakej chvíli sa dostavilo prvé policajné auto. Žiaľ, ukázalo sa, že si sem prišli len pofajčiť a s mojím telefonátom nemajú nič spoločné. Boli to však milí chlapci a po prekonaní záchvatu siechu mi povedali že mi držia palce...Náš boj za spravodlivosť pokračoval ďalej. Na zahnanie dlhej chvíle a pre získanie fotodokumentácie som si začal zvonku fotiť logo sav, zúrivého psa a strážnika, ktorý bol po tom , čo zbadal že ho fotím, ešte o čosi zúrivejší. Napriek jeho výzvam som mu fotoaparát nedal;o)Prišlo druhé policajné auto a bolo naše. Rád by som touto cestou poďakoval slovenskej polícii za to, že vysvetlili strážnikom že-fotiť môžem na ulici čo chcem-nespáchali sme trestný čin-neztknú nás-musia nám vrátiť spreje;o)-a my to môžeme dokončiťNakoniec mi jeden z policajtov zapózoval pred mojim plagátom, len nesmelo byť vidiť tvár a číslo. Vďaka.Ako čestný občan som im nadiktoval svoje iniciály a oni odišli. Bod štvrtý:Vyvesenie plagátu. Hm. Asi 5 sekúnd po tom, ako policajti odišli som si uvedomi(priznávam, že s Tomášovou podporou), že keď to niekde vyvesím, asi budú vedieť kto to bol. A takto padlo využitie plochy pred J&T. Skrátim to. Nielen, že sme vošli do vrátnice rádia Expres, ale sme sa aj prebojovali cez vrátnikov k produkčnej - veľmi milej osôbke, ktorá po počiatočnej nedôvere (to vieš, chodí sem všelikto...) plagát prevzala a sľúbila, že ho dostane. Tak isto som sa dozvedel, že je to tvoja šéfka a čítala ten blog o mne. A vlastne ho tam u teba čítali už asi všetci. A že ti hovoria Žofré;o) Teraz sedím pri počítači a neviem čo ďalej. Čakám, píšem, dúfam. Dúfam, že prepáči... a pekné Brno...maj sa fajn... Richie