Utekal pred bleskom, šarlátovou búrkou v hneve nebies,
do tieňa,
pod strom v zlatom brnení.
Vzívajúc Aténu,
Pallas ! Podaj mi aspoň prst, nech sa to zmení.
Zo zrakom čerstvého slepca,
nech nejdem pred stenu,
spadnuť do vankúša rozložených, životom bledých tiel,
múdrych vysokých čiel,
hrdzavých hrotov významných šípov v bezvýznamných telách,
groteskné, absurdné.........
Neskoro!, usmiala sa.
Vitaj chlapče vo svojich Pompejách.
Tak ahoj ,lono v páse cudnosti
so zhrdzaveným okrajom; pokľakne Rómeo pod balkónikom.
A starým trikom
očí vystrelených z dverného teľaťa,
klopká podrážkami s brmbolcami na nádvorí; potrebujem ťa.
Kapuleti, Montéci, Amuleti, všetko od veci,
spievajú hrdzavé vysoké červenkasté rómeantické vlny
vysielané v pravidelnom čase na amplitúdach EKG.
A ešte pred pádom,
balkóna ,
rozkladom; sa spýta: Prečo ?
Neskoro !, usmiala sa Julietta a oceľové lono mu vybilo zuby.
...Balkónik dávno zarástol kvietim storočí,
zub času si stýkrát mení plombu
Aténu už cez dierku gombíka nezočím, Pallas !
Och, daj mi aspoň kvapku, Dallas !
Na oči, ktoré by dennodenne zlízavali prach z mojich šiat,
na oheň, ktorý ako skrytý v zápalke,
páli nosné dierky aj v navoňanej obálke.
Horľavina prvého stupňa !
Pozor, rád vybuchne pri O,5 miliwattovej žiarovke,
na hodvábne mäkkučkej pohovke !
Až kým nezistím, že som si kúpil miestenku do nesprávneho kupé,
vo vozni na uhlie; rovno do krematória.
Len preboha opäť nie,
neusmej očami: Neskoro !
Vyskočím,
(ako pokazené jojo), život mi predsa preplatí celú cestu.....
