Pomaličky klesá ku dnu,
možno naňho nezabudnú,
tí ,ktorí oň stáli,
o trápne svedomie.
Tí, čo stáli o lásku,
ktorá nikdy nezomrie,
zamkli brány,
zamkli ústa,
čierne vrany,
ani trochu nepopustia.
Prečo sa tak verí,
v to, v čo sa veriť má,
prečo na mňa mieri,
prečo je svetlo, potom tma,
prečo sme to chceli ?
Davy jak mlynské kamene,
melú si svoje prečo nie,
a to dievča v šatách,
ľahkých a hodvábnych.
Hopsá tanec divoký,
medzi dobrých, medzi zlých,
cupitá sem,
cupitá tam,
ľúbiť ju chcem,
so strachom pre ňu pieseň hrám.
Prečo sme vrátili,
krajčírom jej šaty
cestu sme skrátili,
nahá, cudne sa odvráti,
prečo sme ju zranili ?
Pomaličky klesá ku dnu,
možno na ňu nezabudnú,
keď o ňu stáli,
okatú, vysmiatu.
Dávno stáli o lásku,
teraz kôpku strapatú,
zamkli brány,
napli kuše,
ach, tie manny,
tie už láska neprekúše.
