Zrána..

Niekedy býva ticho, ťažšie ako som si pamätal, štyri zubaté vločky, škeria sa za oknomšero zimných vzdychov s našľapanou hudbou spleenov, som zas s tebou a pritom s inou.Je nežná, olovene ťažko breše chorľavý pes, v modrom svetri na tepe sveta,strážiaci myšlienky reťazou spútané je v podstate ticho,čas na prespanie.Aby mohli všetci ukazovať prstom a jemná melódia vtieravo zalieza pod vrkoče hmly,flauta a smiech, guľky a kríže,zalezení pod mäkkým tlmičom z perín ľahko dýchame cigaretku ránaa poniže nássa preťahuje pes brešúc na vlastný Vezuv... To ticho je ťažšie ako sa zdá, nelížesi už viac rany, nekrváca, nebolí...Svet spí, spí ohorok, dáždnik, pršiplášť, spia aj muškáty,len letkom odsajem kvapku aby sme objatí vrkočmiz reťazí, nepohli sa ďalejSkúsime rozliať ticho pomedzi nádychy, nevnímajúc škrabanie na dvere...