Písmo:
A-
|
A+
Sedím v parku na stonajúcej lavičke,
číham na zasneženú oblohu myšlienok,
premýšľam o čiernobielej lastovičke,
ktorá prelieta ponad nočný potok.
Ponad potok, nad ktorým mráz zvíťazil,
ten potok, sa stáva oddychom vtákov,
včera tam jedného fagan zamrazil,
ľad praskol a ten vták išiel ku dnu,
chudák mal len pár rokov.
Chudák, ako to že neodletel,
ako to, že krídla mu nepomohli,
je mi ho ľúto, len včera priletel,
tenký ľad a mráz mu život ukradli.
Bol to krásny holub ktorý v seba veril,
no nevidiac jedno krídlo mal poranené,
smutne odišiel preč, už do neba mieri,
jeho srdiečko bolo krutosťou porazené.
Okolo diery v ľade sa vtáky schádzajú,
niektorý ťažko zadržiavajú potok sĺz,
iný sa na to mieste neustále vracajú,
kde bol hrdina pokorený bez zbytočných múz.
