Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
V každom živote, musí raz dážď zapršať,
vtedy náš potok duše, musí hlasno zurčať.
Cez oblohu života, plávajú nezvládnuté kryhy,
tie nedokončené činy, tie nezdolateľné brehy.
Brehy, bez ktorých by neplachtili naše krídla,
činorodosť, jas našej mysle, kotvu zdvihla.
Na oblohe sú niekedy čierne mračná,
blesky, búrky, inokedy je obloha zvučná.
K oblakom letíme, možno sem tam padáme,
no na rebríku, hore či dole, sa vždy stretáme.
Občas sa potkneme, no oblaky nás vynesú,
niektoré však nie, dokopú nás bez stresu.
Musíme si dať pozor, ktorým sa rozhodneme veriť,
obloha nie je horor, je to šťastie, ktorým netreba šetriť.
Glejdura F.
