Spoveď

Ryjem krvou dušu o papier 
a modlím prosbou o ďalšie ráno.

 
Driemem nad šiestou marskou a 
sledujem veľký húf malých mušiek 
pod mesačným neónom. 

Vrúcne hľadajú smer a krvopotne 
sa vracajú naspäť. Ako my. 
Zatvoreným pohľadom 
sa mi rozvidnieva.

Ako sme ďaleko od našej blízkosti... ?
Od toho čo (ne)existuje v našej hlave 
iba po prázdno v hrudi. 

Ticho ma zviera a predsa cítim 
farebnosť jesene 
tých stromov ktorým kradneme nádej. 

Noc ma spovedá bez rozhrešenia. 

Milión trúfalých pocitov 
končia bez pohnutia. 
V zovretí. 
Ako biely holub v krokodílej tlame.

A predsa mu utečie. 

Bože zjav sa a nikdy sa neobjav.
Beriem metlu a zametám
tieto napísané špaky.

Svojej noci.

- Glejdura Filip