Kytica ruží letiaca z ôsmeho poschodia

Zobúdzam sa uprostred hustého lejaku v osamotenej uličke veľkomesta. Nechápavo s hlavou na obrubníku pri ceste lapajúc po myšlienkach, netušiac kde som a čo to má znamenať. Rozmočený na kosť ako korisť v strede oceána obklopená žraločou svorkou. Lazaretným pohľadom s bezmocnou tvárou hrdinu pozerám hore do strieľajúcich kvapiek dažďa a napadá ma, žeby mi vôbec nevadilo keby to sú skutočne náboje. Rozpamätávam sa na včerajšok a posledný týždeň. Ale ono nič. Netuším aký je deň a či ešte žijem, alebo je to len imaginárna predstava na druhom svete. Poriadne si odgrgnem a pokúsim sa postaviť. Pripadá mi to ako tretia svetová v ktorej bojujem sám proti sebe. Pár metrov ďalej behajú cez prechod malé deti a ukazujú na mňa prstom. Podarilo sa mi postaviť. Hlavou sa mi preblyskla tvoja tvár. Netuším kto si a čo máš so mnou spoločné. Posledné, na čo si pamätám je kytica ruží letiaca z posledného okna paneláku. Začnem sa nahlas rehotať a namierim si to do najbližšej krčmy. Áno, tento život ma konečne zmysel. Napadá ma.