Bez nikoho. Okolo mňa je plno ľudí a ja som sama. Vo svojom malom, súkromnom vesmíre. A je mi dobre. Uvelebím sa v sedadle čo najpohodlnejšie, ako doma v obývačke, nohy hore a vytiahnem si (po malom zaváhaní, zmeny prichádzajú ťažko) cottage cheese a celozrnnú žemličku. Také netypické kinové jedlo, ale pukance sa lepia na zuby a noc je ešte dlhá.
V kine som len ja a príbeh. Pohyblivé obrázky, napätie, herci, vlastne postavy, filmová hudba a ja. A ešte občas tá teta (pani, slečna?) čo mi zozadu kope do sedadla. Vytrhne ma to, párkrát sa otočím, ale vlastne je jedno. Dlho rovno sedieť je namáhavé. Aj ja sa hmýrim.
„Prečo niekedy strkáš hlavu do piesku?" Neviem. Ani neviem, že to robím. Asi sa mi nechce zaoberať sa vecami, ktoré nemôžem vyriešiť, alebo ich nemôžem vyriešiť v danom okamihu. Alebo sa mi možno len nechce.
Z filmu na film a potom na ďalší a na ďalší a ešte na jeden. Nakoniec sme už len ja a Wolverine. Občas zaspávam, je už takmer ráno, ale je mi dobre. Som sama. Nezadaná. Single. Aj preto môžem bez starostí spontánne ísť na filmovú noc. A na celý júl preč. Usmievam sa.
Kráčam k Novému mostu cez Sad. Je skoro ráno, už je svetlo, som nevyspatá a plná energie. A šťastná. Tak naozaj. Je mi zima, mám na sebe len tenkú košeľu a sandále, lebo som poobede netušila, že domov pôjdem až ráno. Aj preto som šťastná, chce sa mi skákať, ale v týchto sandáloch som si už raz podvrtla členok. Tak teda len trochu.
Podo mnou tečie Dunaj, predo mnou sa objíma postarší párik a ja sa usmievam. Možno sa až teraz vracajú domov, možno mali tajné rande a možno si spolu zaspomínali na mladosť. Je to krásne. Aj ja také raz budem mať. Raz.
Koľko je to od môjho posledného oficiálneho a zmäteného vzťahu? Budú to dva roky. Veľa? Málo? Neviem. Deň je krásny. Mám svoj súkromný vesmír, v ktorom vládnem ja.
