Ešte stále sa mi chce plakať, keď si spomeniem, ako prerývane dýchala, nie- už nedýchala, márne sa snažila nadýchnuť, otvárala maličkú papuľku najviac ako sa dalo a pritom ju zvieralo v kŕčoch od úpornej snahy nabrať do maličkých pľúcok vzduch. Nešlo to. Vôbec to nešlo, ale stále ju otvárala, trhalo jej celým telíčkom. Nádych a kŕč. Nádych a kŕč. Plakala som a sestra tiež. Hladkala ju po hlavičke a ja som tak strašne chcela niečo spraviť, aby sa už netrápila, alebo aspoň kričať. Na plné hrdlo, ale nedalo sa a tak som len tíško slzila. Viac som nemohla. Myška nevedela, čo so sebou, snažila sa kamsi doplaziť, ani sama nevedela kam. Asi chúďa nevedela, čo má robiť od tej bolesti a tak len hrabala prednými labkami a zadné ochrnuté ťahala za sebou. Takmer vôbec sa nepohýnala dopredu, len sa stále kŕčovito nadychovala a hrabala nožičkami a mne jej bolo tak neskutočne ľúto!! Ešte teraz mi zovrie srdce, keď si na to spomeniem.Chcela som odísť, niekam ďaleko, ale nechcela som tam sestru nechať samú a tak som tam len tak stála a čakala a plakala a želala si, aby už konečne umrela, aby už toľko netrpela... Nechcela som sa na to pozerať, bolo to dosť hnusné, ale nemohla som predsa len tak odísť, to by bolo kruté! Pomohli sme myške preťapkať sa k domčeku. Ostala tam chvíľu ležať, ale musíto byť hrozné, keď sa nemôžete nadýchnuť, ja by som tiež pobehovala ako besná. Ale myška ani to nemohla, mohla sa iba plaziť a ťahať svoje telo za sebou a to jej určite odoberalo ešte viacej síl.
(Viem, je to príliš naturalistické, ale inak som nemohla.)
Chúďa Jackie. Asi stále dúfala, že sa niečo stane, niečo, čo tomu zabráni, že sa znova normálne nadýchne, že dostane cit do nôh ,že to za chvíľu prejde a že bude môcť spokojne pobehovať po klietke ako predtým, inak by sa tak úporne nesnažila niekam prehrabať... (Aj ja by som dúfala.) Pozerala sa na nás tými svojimi vypuklými čiernymi očičkami a prosila nás pohľadom, aby sme jej pomohli, to bolo z toho to najhoršie, nemohla som sa pozerať a zároveň som sa musela, chcela som, aby pochopila, že nám je to ľúto, že už nič nemôžeme spraviť, ani jej nijako pomôcť. Ale vie to taká myš pochopiť? No vie? Chcela by som, aby vedela...
Keby mohla kričať a plakať, tak by to určite urobila, ale nevydávala žiaden zvuk! Bolo to také neprirodzené, ako ju prehýnalo a s otvorenou papuľkou kričala bez zvuku! Mysleli sme si, že je smädná, tak jej sestra dala vodičku, ale nenapila sa, asi nemohla, alebo jej to už bolo jedno...Po chvílisa prestala snažiť niekam sa prehrabať a ostala ležať na boku a stále sa chcela nadýchnuť. Bez úspechu. Možno sa zmierila s najhorším a spomínala na pekný život, čo u nás mala, ako behávala so svojím samčekom po byte a a po vani plnej piesku, na svojich veľa generácií mladých pieskomilov, ktoré porodila a ktoré ako maličké guľky chlpov s veľkými čiernymi očami neustále hopsali okolo nej; a možno nemyslela vôbec na nič, možno ostala ležať, lebo jednoducho ďalej nevládala.
Snažím sa presvedčiť samu seba, že je to takto lepšie. Pieskomily sú družné tvory, nemajú byť sami. Jackie nikdy nebola sama, mala partnera a kopec mláďatiek, ale tie postupne všetky povyrastali a porozdávali sme ich. Možno by si narobila ďalšie, ale Jack zomrel, lebo mal nejaký nádor na chvostíku. Boli už starí (pieskomily sa dlho nedožívajú,ale moja sestra sa vždy o zvieratká tak pekne starala, že vždy žili dlhšie ako je dané prírodou), ale keby boli spolu, žili by ďalej. Takto ostala úplne sama a bolo jej smutno. Aj mne je smutno, keď si na to spomeniem.
Myslela som si, že som silná, ale musela som odísť, už som to nevydržala.
Dúfam, že už nebude dlho trpieť.
