Hovorím samozrejme o nedávnom pôsobení takzvaných „Slovenských brancov“ na našich základných a stredných školách. Zneužívať rešpekt a obdiv, ktorý vojenská uniforma u detí a mládeže zatiaľ ešte stále vyvoláva na vnucovanie deformovaného pohľadu na svet, účelovo bez akejkoľvek kvalifikácie vykladať tzv. slovanskú (pozor nie slovenskú) históriu, či učiť malé deti strieľať zo samopalu je trestuhodné. Od takýchto aktivít je potrebné sa dištancovať o to dôraznejšie, že tu rozprávame o skupine osôb, ktorá sa dlhodobo prezentuje svojimi militantnými a radikálnymi postojmi. Nič na tom nemení ani ich oneskorená snaha zbaviť sa pravicovej extrémistickej a panslavistickej nálepky prostredníctvom printových médií či internetového priestoru.
Problém „Slovenských brancov“ po tomto ich vystúpení už určite nezostane iba v rovine úvah. Naša história si pamätá vznik a pôsobenie viacerých polovojenských organizácii a skúsenosť len potvrdzuje, že pri prístupe k nim netreba byť benevolentný. Jedná sa ale o problém celospoločenský a nie problém zlyhania rezortov, o ktorom sa hovorí v otvorenom liste tzv. slovenských osobností verejného života, ktorý bol zaslaný silovým rezortom a rezortu školstva. Je smutné, že tieto osobnosti miesto vecnej a odbornej diskusie zneužívajú tému v kontexte predvolebného súboja.
Teraz už späť k samotnému problému „Slovenských brancov“. Mali by sme si priznať, že naša spoločnosť sama poskytla priestor pre „Slovenských brancov“ a to napríklad aj porevolučným odmietaním čohokoľvek funkčného a zmysluplného, čo v minulosti relatívne dobre fungovalo. Keď sme najmä z ideologických dôvodov zavrhli to, čomu sa v minulosti hovorilo "branná výchova" a uvoľnili sme miesto pre fungovanie práve takýchto subjektov. Zároveň sme tým prakticky rezignovali aj na odovzdávanie vedomostí našim deťom v oblasti poskytnutia prvej pomoci človeku v núdzi, pretože si myslíme, že to nepotrebujú a všetko sa dá vyriešiť cez mobil, zavolaním na tiesňovú linku. Odmietame patriotizmus a výchovu našich detí k láske k vlasti, pretože to je v dnešnej dobe vec, ktorá sa nenosí.
Mladí ľudia majú síce naďalej záujem vstupovať do ozbrojených zložiek, no veľa z nich tak až neskoro zistí, že nie sú schopní splniť ani len základné podmienky fyzickej zdatnosti a psychickej odolnosti. Jedným z motívov mladých pre vstup do armády je dnes najmä relatívna istota trvalého zamestnania, ale v horšom prípade - tak ako v prípade „Slovenských brancov“ - je to hľadanie dobrodružstva, snaha liečiť si vlastné komplexy, či nebodaj iné pohnútky. Nie sú to hodnoty, ktoré súvisia s patriotizmom či túžbou urobiť z presvedčenia niečo prospešné pre občanov tohto štátu (samozrejme česť väčšine). Vlastnú bezpečnosť si nevážime, sami spochybňujeme a dehonestujeme jej nositeľov - od záchranárov, cez policajtov, až po vojakov - a našu vlastnú zodpovednosť za ňu prenášame spravidla na niekoho iného. Argumentom dnešnej doby je, že sú oveľa prioritnejšie záležitosti ...školstvo, zdravotníctvo, dôchodkový systém.... Nemôžeme sa potom diviť, keď ponúknutú šancu využije skupina frustrovaných a radikálne orientovaných jedincov, z ktorých mnohí sa mimochodom neúspešne snažili a snažia etablovať v slovenských ozbrojených zložkách.
Ďalšou dimenziou tohto problému je fakt, že obyčajní ľudia dnes nemajú dostatok informácií o tom, ako funguje to, čo sa kedysi skrývalo pod pojmom civilná obrana. Jej súčasťou bola okrem iného aj spomínaná branná výchova. V súčasnosti to všetko zakrývame pod vznešený pojem krízový manažment štátu. Málokto si však uvedomuje, že vo vzťahu k vnútornej bezpečnosti sú dnes základným stavebným kameňom krízového manažmentu samosprávy a nie silové rezorty. Aj preto kritika týchto rezortov za túto oblasť svedčí skôr len o minimálnom, či žiadnom prehľade tých, ktorí takúto kritiku šíria. Realita je však typicky slovenská... zdroje na túto činnosť sú presmerované do iných oblastí, nie sú ľudia, nie je záujem a (až do okamihu kým sa niečo vážne nestane) ani potreba. Utešujeme sa tým „že v dnešnej dobe tu na to máme armádu, políciu, hasičov a záchranárov“. Selektívne sa tým ignoruje, že kompetencie v tejto oblasti už menované zložky nemajú. Pre údajné „vážne zlyhania riaditeľov škôl a pedagógov“ nemožno preto v konečnom dôsledku nič vyčítať ani rezortu školstva. Môžeme možno diskutovať o morálnom či etickom zlyhaní jednotlivcov – pedagógov alebo samosprávy - ale je potrebné veľmi opatrne vážiť slová o ich exemplárnom postihu, tak ako to uvádza otvorený list osobností verejného života. O krízovom manažmente štátu, a úlohe a postavení silových rezortov v tomto systéme, ako už bolo popísané vyššie, totiž pravdepodobne veľa nevedia ani oni sami.
Posledným vážnym rozmerom problému pôsobenia „Slovenských brancov“ a im podobných organizácií či združení sú medzery v legislatíve. Áno, dala by sa vytvoriť legislatíva, ktorá existenciu a pôsobenie takýchto pochybných subjektov verejného a spoločenského života výrazne limituje, vyslovene zakáže či dokonca postihne represívne. Problém je ale často v našej reakcii. Ak každú aktivitu štátu s cieľom obmedziť nebezpečnú činnosť vnímame bez rozmyslenia a zodpovedného posúdenia ako útok na naše práva a slobody, ďalej sa v tejto téme nepohneme. Mali by sme sa však zamyslieť, či je v záujme občanov Slovenska to, čoho sme boli svedkami vo vzťahu k vyčíňaniu extrémistov počas nedávnych júnových víkendových dní v Bratislave.
„Slovenskí branci“ nemajú k takýmto aktivitám ďaleko. Potvrdzujú to žiaľ ideológiou, ktorú presadzujú a aj svojimi činmi. „Slovenskí branci“ nie sú na Slovensku jedinou takouto skupinou, no práve ich nedávne aktivity na slovenských školách otvorili pomyselnú „Pandorinu skrinku“. Polemika o takýchto združeniach a ich aktivitách teraz poskytuje celej spoločnosti jedinečný priestor na verejnú diskusiu o tom, či máme správne nastavený celý systém krízového manažmentu štátu. Či majú ľudia dostatok informácií o tejto problematike. Musíme v prvom rade diskutovať o tom, či existuje celospoločenská potreba vychovávať a koncepčne viesť naše deti a mládež k bezpečnosti, brannej výchove, civilnej obrane, patriotizmu, odmietaniu extrémizmu, úcte a zodpovednému postoju k mieru. A to preto, lebo toto nie je iba problémom ozbrojených zložiek štátu. Mali by sme sa vedieť jasne vyjadriť či chceme, aby o bezpečnosti štátu vyučovali iba štátne inštitúcie, alebo pripustíme, aby túto citlivú tému „prednášali“ subjekty typu „Slovenskí branci“. Myslím si, že môj názor je jasný. Ak môžeme viesť verejnú diskusiu o tom či na školách potrebujeme náboženskú, alebo etickú výchovu, mali by sme mať jasno aj v takýchto elementárnych otázkach bezpečnosti. Bezpečnosť je totiž jedným zo základných pilierov budovania a rozvoja akejkoľvek spoločnosti. To je aj cieľom tohto blogu. Verejná a vecná diskusia, ktorá sa stane základom koncepčných dlhodobých riešení v oblasti, ktorá je často absolútne neprávom na okraji záujmu spoločnosti. Ministerstvo obrany a ozbrojené sily sú na takúto diskusiu pripravené.
Niekto by mohol napadnúť aj nás (myslím MO SR, či OS SR), lebo školákov pravidelne navštevujú aj naši vojaci, často pochopiteľne v služobnom oblečení. So žiakmi sa rozprávajú o živote v uniforme, o zodpovednosti ktorú táto výsada so sebou nesie. Každý príslušník Ozbrojených síl Slovenskej republiky má však povinnosť dodržiavať zákonom daný etický kódex profesionálneho vojaka. Práve nasledovanie a rešpektovanie týchto hodnôt ho oprávňuje vystúpiť na verejnosti či pred mladými žiakmi v uniforme profesionálna.
„Pripravený brániť slobodu, nezávislosť, zvrchovanosť, územnú celistvosť Slovenskej republiky a nedotknuteľnosť jej hraníc.“ Tak znie časť vojenskej prísahy, ktorú skladá každý príslušník ozbrojených síl. Nie som si istý, či samozvaní domobranci, ktorí sa chvália vlastnou vlajkou, zneužívajú tú štátnu, dehonestujú uniformu a zároveň prednášajú o jednom národe v priestore „siahajúcom od Plzne až po Sibír“, ctia práve hodnoty demokracie, zvrchovanosti a územnej celistvosti našej krajiny.
