Poznala som starenku, húževnatú s čistou mysľou, hlboko veriacu, ale samu. Nemala ľahký život, všetkých blízkych pochovala a širšia rodina nejavila úprimný záujem. Komunikácia na bode mrazu. cudzí sa postarali ako vedeli. posledné roky žila v podnájme u známych v Bratislave. Bola spokojná a napriek vysokému veku ešte ona pomáhala. Z malého dôchodku ušetrila aj pomohla. Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch.
Nešťastne sa doma potkla a zlomila si nohu aj ruku. V Bratislave ju dávali dokopy, chirurg ju chválil, dal jej titanovú náhradu kosti prežila operáciu, ale po troch týždňoch v nemocnici, kde sa s ňou nikto nezaoberal, nikoho nepustili za ňou ( chripková epidémia) , cievkovali ju, plienky dávali, namiesto možnosti pohybu, neochota sestier až do formy, že ju ani neumývali . . Za to , že nemala vplyvnú rodinu, že nemala nikoho, kto by mohol prejsť cez sestry do izby a pomôcť zísť z postele, pomôcť jej pri hygiene a toalete, sestra nebola ochotná ani zapnúť telefón do nabíjačky, napriek tomu, že vedela že starenka to sama nemôže zvládnuť .Po troch týždňoch jej našli zariadenie pre seniorov podľa trvalého pobytu, Mokrý Háj.
Odviezli ju tam priamo z nemocnice. Ani svoje základné veci si nemala možnosť z domu vziať. Nemal sa kto o ňu postarať v domácom prostredí. Známi sami mali zdravotné problémy. Dúfali sme ,že ju tam postavia na nohy. Opak bol pravdou. Žiaden cit, žiaden súcit, k veku, k živému človeku po operácii, ktorý sa nevie brániť, ktorý nevie bez pomoci zísť z postele, zavreli ju samú do izby, ako na samotku za trest. Izolovali ju od ľudí, nepustili za ňou ďalšie tri týždne nikoho.(chripková epidémia). Otvorili na ňu okno a "zabudli".
To povedala ona, keď ešte vládala telefonovať. Dva dni sa nevedela zahriať, tenký paplón, vychudnuté telo. Podľa ich telefonického vyjadrenia, vraj ju priniesli s dekubitmi z nemocnice, vraj ich mala viac, na druhý deň vraj nemala. Vraj podpísala reverz , že nechce ísť do nemocnice, keď zistili po troch dňoch!!!! po zavedení katétera na odvod moču, že jej moč neodteká z tela, pretože bol zle nasadený (kde je zodpovednosť odborníka za výkon tak dôležitý????) , neprejavili záujem zavolať lekára.
Na veľké telefonické naliehanie tých „cudzích“ zavolali sanitku, ktorá ju odviezla po týždni do nemocnice v Skalici. Zistili zlyhanie ľadvín, krv v moči, nasadili antibiotiká, dekubity až do kosti, nikto neliečil, chirurg, ktorý mal prísť v piatok , prišiel v útorok, neurobil nič?? Jediné na čo sa zmohli, keď mladý muž, pre ktorého bola ako stará mama ponúkol nemocnici, že jej kúpi antidekubitný matrac je, že si spomenuli , že ho majú v nemocnici , deň pred jej smrťou. V stredu po návšteve neteri, starenka , sama medzi cudzími zomrela, vraj na zápal pľúc.
Podľa lekára tam prišla zomrieť. Ale ona nemala chuť zomrieť, všetko je v rukách Božích hovorievala. Boh jej šancu dal, prebrala sa z narkózy, Okrem chirurga jej nikto nedal šancu, aby to mohla prežiť. Nepomohli jej pri jedení, nerozprávali sa s ňou. Sestry boli oduté a vraj majú veľa práce. Nestarali sa ako má získať silu na chodenie, keď skoro nič nejedla. Veď na čo, je už stará veď má 96 rokov. O hygiene radšej nehovorím.
Neviem či jej dali aspoň proti bolesti analgetiká, ale cítim taký cynizmus, ľahostajnosť, neúctu k človeku ako jedincovi v našej spoločnosti, že sa mi chce vracať.. Jediné čo zaujímalo zamestnancov sociálneho zariadenia bolo či má ešte na účte peniaze. Celý svoj pracovný život jej strhávali do zdravotnej poisťovne a jediné , čo pre ňu urobili je, že ju nechali v bolestiach a samú zomrieť.
Ale ja sa pýtam, prečo musela zomrieť, veď ona si len zlomila nohu a ruku. Čo na tom, že mala 96 rokov, Nikto nebol ochotný s ňou rehabilitovať, nechodili s ňou, nesmela ísť na toaletu, nohu, ruku mala preležanú, pretože nimi nikto za celý čas nepohol, neboli ochotní jej ani nabiť telefón v jednej nemocnici a do druhej jej ho ani nedali , nechali ju opustenú zoslabnúť, prechladnúť, otráviť a zomrieť. A je „vystaráno“. Štát ušetrí dôchodok, domov seniorov posteľ, zdravotníctvo náklady. Ale eutanáziu určite nepodporíme.
Práve v ten týždeň som na CT1 videla dokument o 102 ročnej dáme, pani zo Stockholmu, ktorá chodí po štáte a učí seniorov pracovať s počítačom, je čiperná , býva sama a nevyzerá , že by sa jej nechcelo žiť. Má rada život a užíva si ho. Spoločnosť jej to dopraje.
Prečo u nás sa na osobu po 65-tke pozeráme ako na človeka, ktorý patrí na geriatriu a na odstrel, aby nezavadzal. Naša starenka sa dva týždne predtým ako zomrela dožila 96 rokov. Žila samostatne, venčila každý deň psíka, varila si, prala si , nič od spoločnosti nechcela a tri týždne na to ju naše zdravotníctvo a starostlivosť o seniorov dostalo do hrobu. Nemala ľahký život, prežila vojnu, smrť svojich detí, muža, rakovinu, narkózu, neprežila starostlivosť zdravotných sestier a sociálnych pracovníčok. Operácia sa podarila, pacient zomrel.
Každý tam raz musí, ale ako, to je práve to, za čo sa musíme hanbiť. Čím ďalej sa bojíme nechať umrieť človeka v pokoji , dôstojne a doma. Byrokracia a administratíva bujnie, ale na opatrovateľov nie sú peniaze . Úroveň štátu sa meria práve podľa starostlivosti o starých ľudí - jednotlivcov, nie skupiny vyvolených , ale aj tých chudobných. A podľa toho sme určite na chvoste „vyspelých“ demokratických štátov. Systém, predpisy, paragrafy, pravidlá, opatrenia ,tie je treba dodržiavať bez ohľadu na dôsledky. A kde ostal človek??? V socializme sa hovorilo „na konci nášho snaženia je človek, pravda do bodky, áno úplne na konci. Platí to aj dnes a bude platiť stále. Jednotlivec v spoločnosti nemá cenu.
Karantény?? V nemocniciach, zariadeniach,?? Nikoho nezaujíma, či tam nie je pacient na smrteľnej posteli, ktorý sa nevie dočkať rodiny, blízkych, aby im dal aspoň zbohom. Že zomrie s pocitom opustenosti, osamelosti, bez spolucítenia, ako odkopnutý pes, to samozrejme vedenie nezaujíma. Vydanie opatrenia pre všetkých rovnako , zákazy, to máme zakorenené z čias socializmu, u nás sa všetko rieši zákazmi a nie riešením. Chorý človek na chrípku nemá vôbec chuť chodiť navštevovať pacientov v nemocnici a kúpenie si rúška by každý normálny človek pokladal za správne. Takže malá ústretovosť človeka voči človeku by zmäkčila tvrdosť a rozhodne by z toho mali všetci väčší osoh a pocit spolupatričnosti. Bezcitnosť a arogancia moci nám vládne. Úcta k človeku jednotlivcovi sa stratila. Ešte aj tá sestra málo platená, sa vybíja a dáva najavo pacientovi, kto je tam pánom. Zabúda, že má byť sluhom bezbranným, a to zodpovedným.
Celý život sa riadim tým, že podľa možnosti nedám zarobiť zdravotníctvu ani lekárom. Raz za čas idem na "preventívku" . Pečeň mi začali liečiť po 20 rokoch zvýšených výsledkov, aj to vďaka príhovoru.
Peniaze dávam radšej na prírodné prípravky a budem sa modliť, aby som mala silu v starobe rozhodnúť sa sama , kedy ma prestane baviť život v našej krásnej krajine medzi ľahostajnými, bezohľadnými, bezcitnými ľuďmi, ktorých zaujíma len to, koľko dostanú za prácu, ktorú odfláknu, nezodpovedne vykonajú, a ešte sú na seba hrdí. Každý je omylný , ale pri práci s ľuďmi každá chyba stojí niekoho život. Napriek tomu som si dala záväzok, že budem žiť čo najdlhšie ako to bude možné, aby som si od systému vzala čo najviac z toho čo mi nedal, kým som pracovala. A toto by som poradila každému, aby sa nespoliehal na naše zdravotníctvo a snažil sa prinútiť spoločnosť, aby si brala skúsenosti a vzor od štátov s vyspelou sociálnou a zdravotnou starostlivosťou o seniorov.
Ryba smrdí od hlavy hovorí ľudová múdrosť. V akejkoľvek skupine dáva vzor správania, vždy ten kto je v hierarchii najvyššie. Otec synovi, matka dcére, nadriadený podriadenému, lekár, vrchná sestra sestrám, predseda strany svojim členom, predseda vlády vláde, poslancom, občanom atď. Najväčší vplyv na správanie má však najbližšie prostredie , v ktorom sa človek nachádza. Rodina, škola, práca, ulica . Zo správania ľudí sa vytráca cit a súcit, úcta človeka k človeku.
Až keď mladí a ich rodičia pochopia, že musia bojovať za práva starých rodičov a prarodičov práve preto , aby keď raz budú oni starí, mali sociálny a zdravotný systém, ktorý im pomôže prežiť dôstojnú starobu až do smrti a až keď naši starkí dostanú také príspevky k starobe, že si budú môcť zaplatiť pomocníka- opatrovateľa bez ohľadu na to , kde žijú, a bez toho, aby museli osobne chodiť na úrady aj keď nevládzu chodiť a presvedčovať ich, že sú odkázaní, potom je šanca , že sa niečo zmení k lepšiemu.
