Havran

Úzkou cestou tma ma vedie, rozliatu noc vziať späť neviemod strachu sa celý chvejem, či ulicou bielou prejdemMohol by som nie je dlhá, no temný tieň sa na mňa vrháPritisnutý celkom k stene, na môj dušu, že to zlé jeNado mnou si krúži, zlé je.Vraj len Havran, nič to nie jeTuhnem v čase decembrovom, ďaleko mám ešte domovsleduje ma chce ísť so mnou čosi šomre v hluku zvonovstrachom a tmou ohriaknutý z výšky sa už na mňa rútilen ma ďobať až ku smrti, kde ten krkáň silu berie.ešte sa mi pritom smeje, či už tuším čo sa dejezomieram, no nič to nie jePri kostole františkánskom stretávam sa s mojou láskoušepoce mi tichým hláskom že som v svete v tom jej rajskomžiadna bolesť utrpenie žiadny strach a žiadne chvenielen nech sa mi v kľude smeje, nevie čo sa ďalej dejeLáska trvá on to nevie.len som zomrel, nič to nie je koľko ľudí teraz smúti zronení sú z mojej smrtinechápavo hlavou krúti toľko mojich blízkych ľudíZ vlastnej smrti je mi ľúto, skončilo to príliš krutoZrazu mnou však čosi trhlo, z najhorších snov najhoršípreľaknutý prebudím sa bol to sen ten najhoršíbál som sa že neskončíNad knihami utrnul som tma do izby vošla klusomzdá sa mi že započul som volať jej hlas, láska tu somVymámený z temných driemot.do ticha mi zaznel klepotOtvoril som vošiel dnu, nevidím nič iba tmu čo mi hladí do očíprišiel krkáň čierny tvor, čo smeje sa mi do očímoja hrôza nekončíPrišiel za mnou azda zo sna, žeby posol zo záhrobiakde tmu dušiam smútkom zdobia tam kde je aj láska mojaodtiaľ prišiel tento hosť. navštíviť ma v túto nocPrisypať mi do rán soli. nech ma môj žiaľ väčšmi bolíNad stratou drahej Lenory nič tak strašne nebolijak rana čo sa nehojí