Síce z tohto miesta pokrytého trávou a púpavami vidím na domy a bytovky, niesú súčasťou mňa v momentálnej chvíli, mňa to neskutočne upokojuje a dáva pocit bezstarosti, kľudu a ticha v mojej duši a myšlienkách. Ticho sprevádzané jemným (postupne silnejším) vetrom, do kt. čvirikajú vrabce. Je to harmonická hudba, kt. znie tak lahodne mojim ušiam.
V podstate som sa tu prišla naučiť, len neviem či to zvládnem, chcem sa iba pozerať, počúvať, vnímať a prežívať. Mám proste rada všetko čo dáva tento neopísateľný pocit a práve toto malé, veľké..čo?! obrovské!! miestečko to robí a to som ho ani o to neprosila. Tak teda ďakujem:)
Zasvietilo slnko a ja tu sama sedím a nechcem odtiaľto odísť, lebo mám strach vstúpiť tam kde nieje všetko podľa našich predstáv, všetko je tam nejako zrýchlené, nezmyselné, uponáhľané. Nestíham sa pozerať ani počúvať...to je tak zlééé!
Tak prečo musím odtiaľto odísť?!
Ponáhľam sa ?
