Áno, mala som nervy, bola som sklamaná z nich, z ostatních aj zo seba. A tak som sa obliekla a s mp3 v ušiach šla zabehať ku popradke.
Musela som si ten hnev nejako vybiť. Na to že už niesom až tak v kondičke som zabehla slušne. Nachvíľu som mala myšlienku - život je ako behanie. Keď človek ide za svojím cieľom, veľakrát spomalí, chce to nechať tak ale nakoniec ide dalej s ešte väčšou chuťou. Taktiež niekedy človek ide a možno ani nevie kam, len prechádza a do cesty sa mu stávajú prekážky, ktoré zdoláva aj keď si myslí že to nedokáže....Bude to tvrdohlavosť alebo cieľavedomosť?..Hmm , ale k veci.:)
Potom som si len tak sadla do trávy a pozerala na rieku, jej šum ma ukľudnil a na chvíľu(síce málu) zastavil ten nekonečný tokk myšlienok v mojej hlave.
Vstala som ale nechcela ísť domov, zas medzi štyri steny a prázdno. Tak moje kroky zamierili na moje jedno z obľúbených miest- park. Z diaľky som tam však videla otca s deťmi a psíkom preto som odbočila na štadión.
Keď tu zrazu sa ten pes za mnou rozbehol a brechal ako o život. Ja som len zastala, skoro ani nedýchala a roztriasli sa mi kolená...(sa trocha bojím psov:D)...
No ujo bol veľmi zlatý vraví " ten pes ti nič nespraví nebooj, len pomaly id a ignoruj ho" . A tak sa začala kratšia(smiešna) konverzácia ustrachanej baby a vysmiateho mužííčka. Mal milý hlas a veeľmi smiešny smiech. Keď som už bola na odchode volal ma aby som si k ním len tak prisadla (asi som mu bola sympatická), síce som nešla, ale bola som taká zrazu vyrovnaná a vysmiatá. (charizmatický človek)
Potom som šla domov a zistila že sú len štyri hodiny a že sa budem o chvíľu nudiť a zas na všetkých hnevať a na seba tiež.
Radšej nemyslím na to čo bude.
Aj tak "človek nikdy nevie"...
