Strata- také krátke slovo a pritom tak bolestivé a úprimné.
Hmm, každý z nás už určite v živote stratil veľa vecí. Či už obyčajné rukavice alebo cenné hodinky. A potom ako sa nám to stalo sme sa cítili taak.."samo?", hlavne ak ide o vec, ktorá nám prirastla k srdcu, bez ktorej už možno ani nevieme fungovať. Strata nás bolí, no časom si zvykneme že sme "to niečo" stratili, Aleee...
Čo ak stratíme pre nás dôležitú osobu? S ktorou sa cítite fajn, vždy sa porozprávate..a najdôležitejšie je že jej veríte?..Bez nej sa cítite prázdno. A zrazu "len tak" odíde. Zmizne, "stratí sa". Viem že každý si teraz pomyslí že rozprávam o smrti, ale nie teraz praveže rozoberám inú stratu. Neviem ani ten pocit opísať, ale pokúsim sa.=(
Viete jednu dobu mám pocit že som šťastná, že všetko je OK, akoby mi nič nechýba a to len kvôli tej osobe...A zrazu sa niečo stane, ja vôbec neviem príčinu ani dôvod toho "niečo sa stalo", nikto mi nevie podať vysvetlenie a to má ešte väčšmi trápi. Zrazu mám pocit necelosti, samoty, opustenia. A srdce? proste cítim v ňom doslova veľkú dieru, ktorú vyplňala tá osoba.
Neviem čo mám spraviť, asi to len nechať na nejaký smiešny osud alebo náhodnú náhodu. Ale neviem ako dlho bude to čakanie trvať.
Proste pár slovami: Neopísateľno opísateľný pocit neplnosti zo straty cennej osoby, ktorá sa ale nestratila.
Tak chcem tak veľa??..však ani nie...LEN JEDNO VYSVETLENIE !
