Ide o dve rodiny s deťmi, ktoré sa bránia tým, že pracovník letiska im na ich otázku, kde sa nachádza rad na let do Bratislavy - ukázal na stred nášho radu....teda na miesto, kde podliezli pásku a zaradili sa pred nás. To, že rad končí minimálne 25 metrov za nami odmietajú akceptovať. Dlhšia diskusia stráca význam, ukazujem im, kde rad končí a dávam svoje kufre protestne pred nich. Neodpustia si ešte pár poznámok a znechutene sa zaradia až za nás...Ostatní prihliadači mlčia a neprotestujú, ochotne sa nechajú predbehnúť. O tri týždne sa situácia opakuje na bratislavskom letisku, hneď dva x. V jednej zo situácii som len ako pozorovateľ z diaľky. Dávam však plne za pravdu pani, ktorá sa nenechala predbehnúť Slovákom, chcem to pani povedať, ale neocitá sa v mojej dostatočnej blízkosti a tak jej aspoň takto vyjadrujem podporu...
Prestávam tomu rozumieť a verte, zanechalo to vo mne nechutný pocit.
Nie som v Írsku dlho, ale na dobre sa rýchlo zvyká. Nie, nemyslím finančné možnosti a vedzte, že začiatky sú všade ťažké (poznámka pre všetkých rypákov :o) )
Mám na mysli toleranciu, slušnosť a trpezlivosť, ktorá sa akosi vytráca práve zo Slovenska. Aj keď neviem, či slovné spojenie "vytráca sa" je to správne...a rozmýšlam nad tým, kde to bolo roky ukryté...
Aj keď za krátke obdobie, ale zvykla som si, že dávam prednosť na prechode pre chodcov a rovnakú prednosť dostanem, keď cez prechod prechádzam ako chodec. Nič výnimočné... Dokonca šoféri v Írsku sa na Vás usmejú a pustia Vás ako chodca aj na červenú, len pre to, že vonku opäť prší a oni sedia v suchu...
Pre podobné úsmevy si rada zájdem do blízkeho supermarketu, kde nakupujem. Rad ku pokladni si odstojím aj s deťmi a stalo sa mi, že pri otvorení ďalšej pokladne som očakávala, že ľudia čakajúci za mnou okamžite prejdu dopredu a predbehnú ma, keďže s kočíkom a ďalším dieťaťom a nákupným košíkom nie som taká rýchla... ale bola som prekvapená. Pani stojaca za mnou mi presunula kočík k voľnej pokladni, usmiala sa na mňa a postavila sa so svojím nákupom za nás. V momente prekvapenia som sa stihla aspoň poďakovať a pamätať si to budem dlho. V slovenských predajniach som predsa len bola "zvyknutá" na iné... Nehovoriac o dospelákoch bez detí s obrovskými nákupmi pri detských pokladniach...
Možno budete protestovať, že som stratila národnú hrdosť, že nie som národovec a pod. Môžete ma ukameňovať svojími názormi.
Ale žial každá návšteva doma ma len utvrdzuje v tom, že to, čo je na Slovensku krásne - sú hory, kopce, lipy, topole, doliny, rieky.... a nie ľudia.
Je mi ľúto, ale tak to cítim...
Česť výnimkám !
Samozrejme, musím dodať, že nie všetci. Prosím, nechápte to tak, nehádžem nikoho do jedného vreca, ale niekedy stačí pár zúfalcov, ktorí nám kazia dobré meno... a ja som tiež zistila, že sa mám čo učiť od domácich v Írsku a viem, že Vy, ktorí sa snažíte udržať a budovať dobré meno Slovákom, to máte veľmi veľmi ťažké...
Držím Vám palce.
