Peter Balko delí svoj profesionálny život na obdobie pred filmom Kandidát a po ňom. Odôvodnene. Byť spoluautorom scenára a asistent režiséra v divácky úspešnom filme a mať za sebou len štvrťstoročie, to je oprávnený životný medzník.
Ďalšou literárnou kapitolou Petra Balka je určite kniha Vtedy v Lošonci. S knihou sa po roku existencie spájajú pozitívne ohlasy kritiky, prestížna cena, čitateľský a čítaný život.
Dej knihy je zasadený do Lučenca dvadsiateho storočia. Titul kniha vzbudil nejedno podvihnuté obočie Lošončanov z pod Malých Karpát. Južanské mesto Lošonc nie je malokarpatská dedinka Lošonec. Jednotlivé historické, miestne či regionálne udalosti a povesti Lučenca Balko vyberá ako z bonboniéry. Nie celkom chaoticky, pretože každá kapitola je spomienka. Spomienky pohromade drží rozprávačstvo malého Leviathana, zakomplexovaného chlapčiska z prvého stupňa základnej školy. V doslove Balko ďakuje za redakčnú prácu Mikšíkovi, ktorý mu okrem iného napísal pripomienku: „Ide o zbierku poviedok, štruktúrovaný román alebo beletrizovaný životopis?“ Nevedno, nakoľko dal autor na redakčné rady, ale takýto dojem ostáva po prečítaní kniha a vôbec to neprekáža.
„Hrdinami“ sú dvaja priatelia na život a na smrť. Keďže ide o prvostupniarov, natíska sa otázka, či by slovná zásoba tretiaka alebo štvrtáka bola taká široká. Dielo obklopujú listy, kde dôveryhodnosť jazyka a štýlu klesá. Síce Leviathan – Peťo chce byť spisovateľom a Kápia – Koloman má o nejaký ten školský rok navyše. No vyjadrovanie sa chalana nesmerujúceho k riadnemu ukončeniu školskej dochádzky by mohlo byť menej štylizované. Kúzlo príbehu, priateľstvo postavené na kontraste zázemia sociálneho a mentálneho, atmosféra metropoly ktorá je jednou nohou na Slovensku a druhou vo Felvídeku, tento nedostatok kamufluje.
Pri čítaní sa kdesi v čitateľskej hlave objavuje Južná pošta (1974) Ladislava Balleka. Detský rozprávač, vyrozprávanie legiend a opis postavičiek na pohraničí juhu Slovenska. Ballek je láskavý, Balko drsnejší a cynickejší. Nie však až tak, ako Ja, malkáč (2005) Ľuba Dobrovodu. Dobrovodova kniha spomienok škôlkara sa číta rýchlejšie. Dojem z nej je povrchnejší a jednorazovejší. Balkoví hrdinovia majú síce nedôveryhodný štýl vyjadrovania, ale ich zážitky sú reálnejšie a nevyrozprávané za cenu sileného humoru. O úsmevné momenty však v knihe z metropoly juhu niet núdze.
Ballekovpríbeh sa dočkal sfilmovania a Balko je scenárista. Do filmu je rozpracovaná Piata loď Moniky Kompaníkovej, finalistky Anasoft litera. V tomto prípade sa tešíme na ďalšiu Balkovu knihu a (možno raz) filmovú podobu z metropoly juhu.
