Niet divu, že sála trnavského CineMaxu bola plná. Nielen v Trnave, ale aj v ďalších slovenských mestách boli kiná plné hlavne tými, ktorým sa myšlienka Steny či príbeh a tvorba Pink Floyd zarezali pod kožu. Škoda, že sa projekcia nuskutočnila v kine Hviezda. Obraz bol akýsi rozostrený, zvukovo to bolo celkom v poriadku.
Pred filmom sme boli v krátkom upozornení pozvaní na záverečnú krátku besedu s Rogerom Watersom a Nickom Mansonom. Film otváral režisérov dlhý monológ. Predznamenal tak celý film, kde okrem záznamu veľkolepej šou je daný výrazný priestor osobnej spovede a myšlienkovým pochodom. Dokumentárane časti filmu sú však vhodné do osobného priestoru obývačky ako na veľké plátno
O kvalite, význame a dosahu projektu The Wall netreba pochybovať. Stavanie a búranie múru v hudobných metaforách sa teší obľube nejednej generácie. Jej autor, ktorý vystúpil z tieňa Pink Floyd, ju priniesol nanovo v rokoch 2010 – 2013. Ďalšia časť filmu, samozrejme rozsiahlejšia, patrí zostrihu z niekoľkých vstúpení zo svetového turné. Výsledok je skvelo zostrihaný a jednotlivé sety perfektne povyberané tak, aby divák získal dojem, že je na jednom koncerte.
Po dlhom režisérskom prológu a ešte dlhšom Watersovom myšlienkovom úvode začína šou. Dokumentárna roadmovie chce byť akýmsi životným hodnotením. Smrť otca, ktorého Waters nikdy nepoznal, ho poznačila natoľko, že ani vo vysokom veku sa s ňou nedokáže vyrovnať. Sentimentálne nazeranie na minulosť, ktorá má na svedomí tisíce životov a vznik kolosu s názvom The Wall, nemusí sadnúť každému. Alebo presnejšie povedané málokomu. Keď už bolo spovede naozaj viac ako dosť vrátili sme sa na koncert. Na druhej strane, film nesie názov Roger Waters: The Wall. Waters má, vzhľadom na vek ale aj povahu, právo a dôvod na hlbšiu sebareflexiu. Zdá sa však, že do svojho sveta, súkromia, pohnútok a motivácií vťahuje diváka kina viac ako je to potrebné. Dúfajme, že na DVD bude možné si pozrieť záznam koncertu aj bez osobných hľadaní a vyznaní.
Prezrádzať čokoľvek zo šou by nebolo fér. Nejde iba o od noty do noty zahranú Stenu. Šou dostala rozšírenú tvár už v prvých živých vystúpeniach. Nielen floydovskí fanúšikovia poznajú okrem klasického dvojalbumu aj vynikajúci záznam Is There Anybody Out There? The Wall v dvadsiatom prvom storočí zneje rovnako. Žiadne experimenty, inovácie, elektro, rap... Zmenami prechádza zostava kapely na čele s Watersom. Výraznou zmenou boli vždy kulisy. Kto pozná pompézne naštudovanie pri Berlínskom múre, vie akú silu zohral kontext doby a miesta. Vďakabohu, najčerstvejšie Watersovo naštudovanie váľania steny neobsahuje rozpačité zahľadenie sa do seba. Na pódiu sa nemenia hudobníci ako na bežiacom páse. Tí, ktorým sa The Wall dostal pod kožu vďaka filmu Alana Parkera si tiež prídu na svoje. Z Parkerovej Steny Waters použil veľa animácií. Párkrát sa objaví aj nenápadný kameramanský odkaz na Parkerovu snímku. Pomedzi jednotlivé koncertné predely znejú rôzne inštrumentálne podoby When The Tigers Broke Free. Aby sa absolútne nezaprel pôvodný originál, Waters po putovaní za svojim otcom začína i končí trúbkou s tému Outside The Wall.
Absolútny záver patril avizovanému sľubu spred začiatku filmu. Roger s Nickom pri čaši vína odpovedajú na otázky fanúšikov z tematického okruhu Pink Floyd. Medzi mnohým a iným čo si s Rogerom povedali sa Nick vyjadril aj na Watersovu šou. Je rád, že sa v nej Roger veľmi (hudobne) nevŕtal, že ju nechal, tak ako bola vymyslená. Po tejto stránke ide o skvelý film.
