Pátrať odkedy sa naša strednoprúdová hudba začala porovnávať so svetovým trendom? Zbytočné? Napríklad taký Gejza Dusík. Dnes je už takmer psiou povinnosťou v jeho medailóniku pripísať vetu v duchu keby... Keby žil v Hollywoode, boli by staré americké muzikály obohatené o pár zlatých kúskov...
K porovnávaniu je viacero dôvodov.
Dosiahnúť komerčný úspech, aký platí od dôb hľadania náhrad za Beatles. Snaha umelo prekonať neprekonateľné, obdržať akúsi satisfakciu kvality domáceho s akýmkoľvek (väčším) trhom. Za umelé vytváranie niečoho slovenského, nakoniec však vôbec nie pôvodného a originálneho, môžu aj média . Dobrá reklama, zisky všetkým. Alebo „nechcené“ porovnávanie vyplývajúce z priam opičieho napodobnovania vzoru.Znova to isté. Zvuk kapely nech sa podobá trendu, tomu, čo sa hrá a chytá najlepšie za bieleho dňa.
Napodobňovanie niekoho iného sa nami tiahlo husto za normalizácie, keď sa hralo pretextované a vkladalo nepočuteľné. Jeden z dôvodov, keď sa hatila a hatí cesta novým trendom a kapelám v slovenskej populárnej hudbe a pretláčania ziskového, sa drží a asi aj bude držať ďalej...
Na ukážku pár príkladov
- kapely napodobňujúce svoje vzory chceným alebo nechceným vykrádačstvom:
slovenská Nirvana, neskôr Oasis, slovenský The Cure, zo speváčok slovenská Alanis Morisette a pred zamatom napríklad slovenská obdoba Scorpions.
- kapely odvolávajúce sa na úspech a legendy slovenskej scény:
spomínal som nový Elán, Mariku Gombitovú, a osobne sa dvíhal žalúdok pri porovnávaniach s Prúdmi, Dežom Ursinym, Jarom Filipom
Ozaj, medzi inými sa na „slovenských Grammy“ objavili Peter Lipa, Andrej Šeban, Richard Muller, Zuzana Homolová, Kapucíni...
