Sesternička, čuduj sa svete, kde sa taký talent v rodine nabral, vyhrala minulý rok nie len „povinné“ triedne, ale aj školské, krajské, ba hviezdila aj na celoslovenskom kole. Prvé miesto! Dnes je už tretiačka na základnej škole, a recituje jej to jedna báseň, číta v kostole a s bratom (siedmakom) vytvárajú zaujímavé humoristické dialógy.
Tento rok jej však postup na krajské kolo ušiel. Smutne sa mi žalovala s diplomom s tretím miestom:„Vieš prečo som nevyhrala?“ a nedala mi ani priestor na opýtanie sa: „lebo musela Veronika!“ Pravé meno dievčiny je len ilustratívne, žiaľbohu, neutkvelo mi v pamäti. A sesterničkina mama sa k sklamaniu pridáva: „Naša Natálka vraj už vyhrala minulý rok, aj celoslovenské, a Veronika, dcéra pani učiteľky z poroty, ešte nevyhrala.“ Nepýtal som sa na druhé miesto, ale figeľ bude asi v tom, že koncepcia „neudeleného prvého miesta“ je na našej základke stále populárna.
Oná Veronika, podľa slov Natálky a jej mamy, recitovala afektovane, spievavo a zaťahovala. Čo je pravda o kvalite prednesu, neviem. Otázkou je, do akej miery sa tu dostalo, obom dievčatám motivácie a spravodlivosti. Pretláčanie učiteľských detí neprospieva motivácii a spravodlivosti ani deťom učiteľov, ani deťom „obyčajných“ rodičov.
Často sa stáva, že deti z mnohých aktivít na prvom stupni na druhom stupni zanechajú. Ak však chceme deti učiť súťaživosti s vlastnými nadaniami a schopnosťami, nie je dobré už v útlom veku upozorňovať na „výhody“ známostí, liškania sa, rodinnej protekcie. Takáto facka školského života, nemá daľeko od facky sveta dospelých
Natálke držím palce.
Povzbudil som ju, že svet sa absolútne nerúca, že jedno eso v rukáve už má .
