Gitara... II

Samozrejme, k Vianociam sa žiadna kúpa nekonala.Doteraz som rád. Naučil som sa do života, že ak decko niečo chce netreba mu to hneď servírovať. Nech ukáže, či na niečo má, či ho záujem neprejde po pár týždňoch... Osvedčí sa to najmä pri zapálenosti po túžbe byť hudobníkom, chovateľom, čímkoľvek. Inak sa riskujú zničené drahé klávesy, mŕtva andulka...Ostávalo mi si nejakú gitaru zaobstarať.Kedysi fungovala v našej dedine kapela. Volala sa Masters, názov odvodili zo skladby od Metalliky – Master of Pupetsz. Ja som nechodil ešte ani do škôlky. Chvíľu im to hralo, potom ich rozožral alkohol. Dnes sú niektorí starí mládenci, niektorí sa úspešne adaptovali do manželského života. Partia to bola riadna, ich mladosťou bol počiatok 90. rokov, Black album a Žeravé znamenie osudu... Kamarátil sa s nimi brat mojej mamy, cez neho som si požičal vytúžený prvý nástroj.Začiatkom decembra som mal gitaru a rástol som.Vytiahol som papierik s akordami a rozozvučal zvuk gitary. Musel to byť hrôzostrašný zvuk, no pre mňa šlo o siedme nebo. Brušká prstov po pár minutách boleli ako čert...Cvičieval som s Ferom, ale vždy som mal pocit, že on bol lepší, že má na viac.Doma sme mali internet, na tú dobu ešte stále výsada, hlavne keď šlo o Oravu. Práve sa rozbiehal server www.akordy.sk, známy ako Modrokatalánsky vandrovský spevník, dnes vyšportovaný v podobe www.supermusic.sk.Ladili sme sa podľa klavíra, sluchu. Neboli to tie najpresnejšie melódie, nám však stačili. Piesne som vkladal do čierneho karisbloku. Neviem, prečo taký systém, neskôr sa ukázal nepraktický, no čierna zbieročka mi je vzácnosťou. Podpísali sa tam rôzne chvíle až do skončenia gymnázia, no to predbieham...Vianoce ´98 a ja rúbem drevo. Tresk po prste! Krv ako na zabíjačke. Vybehnem do kuchyne, tam sa mi zahmlí pred očami a odpadnem...Odniesol si to necht, čas pre gitaru. Vtedy som prestal používať „falošné géčko“.