Väčšina z nášho krúžku začala v školstve. Veď keď sme už toučiteľstvo vyštudovali, treba aspoň „vyskúšať“. Vraví sa, že ak učiteľ prelomí prvýrok so žiakmi a nie žiaci s učiteľom, má perspektívu vydržať. Nuž, zistili sme, že učiteľstvo to veru nie je med lízať. Veľa vyrozprávaných zážitkovevokovalo skôr, že sme sa ocitli niekde na misiách v divočine. A nemyslím tým iba prípady s našimirómskymi obyvateľmi. Realita má veľmi ďaleko od idealistických obrázkovz Učiteľských novín. Zanadávali smesi nad naivnými ilúziami, ktoré do nás tlačila pedagogická fakulta: právažiakov, komunikatívne vyučovanie...
Popri vyštudovanej aprobácii(slovenský jazyk – náboženská výchova) sa do úväzku dostali aj iné predmety:nemčina, zemepis, hudobná, informatika, občianska. Niektorí márne snívajúo ideálnom počte žiakov na hodine (do dvadsaťštyri v triede, ja sosvojimi dvanástimi piatačikmi si môžem gratulovať ). Ako učitelia náboženstva konštatatujemev mnohých prípadoch až úbohý stav v záujme o sviatosť birmovania. Mladí sú dnes donútení praktizovať svoju vieru nie svojimi rodičmi,ale dokonca starými rodičmi.
Krízový ročník (na každej školeiný, ale v poväčšine prípadov siedmaci), apatia a drzosť zo stranyžiakov na jednej strane. No na druhej strane zmotivovaní žiaci, skvelé zážitky,nezabudnuteľné, sem tam trefné výrokyžiakov. V škole je fajn, ale... Jedna zlá hodina dokáže zmiasť radosť z ostatných vynikajúcich.Môžete pracovať s dvadsiatimi super rodičmi, ale jeden vám dokážeznepríjemniť celý deň. Av neposlednom rade domotivujúce porovnanie času stráveného pre školuv porovnaní s výplatnou páskou. Na začiatok, hlavne pre muža, ničmoc.
Každý sme sa rozliezli naspäť do tej svojej školy. Posunúť stav aspoň o kúsok ďalej k lepšiemu.
