A tí dva dvojnohý tvorovia len vydávali také čudné zvuky „jéj ten je krásny, aha, ťu-ťu, ňuňu“.
Kto tým dvojnožcom má rozumieť.
A zrazu sa to stalo. Pristavil sa pri mne ten samec a niečo mi podáva cez plot. Očuchám, ešte raz očuchám. Mňaaaaaam, to je dobré! Čo to je? Máš toho viac? Počkaj kam ideš?
Dvere na oplotení sa otvoria, podíde ku mne! Ó, toho má celý sáčok! Vraj sa to volá piškótka!
Mňam, neviem sa tej dobroty nasýtiť.
Ani sa nenazdám a už sedím v nejakej škatuli, čo ide po ceste. Odchádzam. Kam? Prečo? Čo sa deje...
Otvárajú sa nejaké dvere. Fíha. Mäkké, príjemné. Voňavé. Čo to je? Ten človiečik mi niečo hovorí, ukazuje. Čo mám robiť? Ľahnúť si? Vážne? To je moje? Ah, to je super! Hmmm....Voňavé, teplučké...
O pol roka neskôr...
Haf, haf, haf, človek kde si? Tebe to ale trvá, poď sem, tu za plotom je kopec psov. Pozri ako tu skáču. Aj ja chcem. Haf,haf – no poďme už dnu!
A objavili sme agility!
Apríl 2009. Naše prvé preteky agility. Miesto konania Cífer.
„Fúha. Tak tomuto hovorím paráda“. Postavíme sa na štart. Môj človiečik chytí paniku. Cítim z neho nervozitu. Kľakne si ku mne a vraví. „Počuj Stellinka, máme pred sebou prvé preteky. Nech sa robí čo chce, chcem aby si to užila.
A ja pozerám na neho ako bager na tvrdú hlinu. „Veď ja si to užívam, len či si si ty zapamätal dráhu. Ja skákať viem, len či ty s tým veľkým pupkom mi budeš stíhať“.
Štart. Vyrážam. Prvá prekážky, druhá, tunel, skočka, skočka, slalom. Piskot rozhodcu.
„Čo sa deje? No jasné, zase si poplietol drahú J“ Nevadí gazda, hlavne že som sa dobre bavila! A ešte aj piškótku som dostala. Parádny deň dneska!“
A tak šiel čas...Dnes máme takmer koniec roka 2010, naša psia svorka sa rozrástla o tri šialené Bearded Collie. Bývame v rodinnom domčeku neďaleko Dunajskej Stredy a užívam si vidiecky život z tým mojím popletom, čo si nevie doteraz zapamätať poriadne agiliťácky parkúr J
Toto je môj príbeh, príbeh Stelly von Herington z bratislavskej Slobody Zvierat!
