„NAHÝ oběd – zmrazená chvíle, kdy každý vidí, co je na konci každé vidličky. “ (str.5)
Už samotný názov, ktorého autorom nie je nik iný ako Jack Kerouac, nám o diele prezrádza viac ako by sme chceli. Zmrazená chvíľa, kedy každý vidí, čo je na konci každej vidličky, nás jednoznačne vedie k studenej realite. Toto nebude kniha o dobre a zle, o čiernej a bielej. Nečaká tu na nás dobrý princ, ktorý v závere zachráni princeznú. Ani rady starších a skúsenejších, ani žiadne univerzálne riešenia. Nahý obed je porcia dennodennej reality. Studená, krvavá, občas trochu zapáchajúca, no nevyhnutne postihujúca realitu. Je obrazom našich životov, pokrútený a zväčšený. Pokrútený, no zámerne, aby nám nastavil obraz našej vlastnej temnoty. Vecí, ktoré si tak úzkostlivo strážime na dne duše. Zatvorené v čiernej skrinke. Nemyslieť na ne a už vôbec nie o nich hovoriť. A preto si Burroughs nasadzuje chirurgické rukavice, vstupuje do našich sŕdc, vyrezáva s nich to, o čom sa tvárime, že to nemáme a servíruje nám to na pitevnom stole. Zmrazí pre nás chvíľu a my, chtiac-nechtiac, vidíme, čo je na konci našej vidličky. Dobrú chuť.
Obsah vs. forma
Odhliadnuc od všetkého, čo sa o knihe povedalo alebo napísalo, odhliadnuc od interpretácií jej obsahu, je práve forma to najdôležitejšie, čo nám Burroughs vo svojom diele zanechal. Lebo tak, ako je život odrazom prúdu bytia, tak je Nahý obed odrazom prúdu myslenia. Je jeho realistickým záznamom. Ukazuje nám, ako sa myšlienky rodia a putujú, ich životný cyklus. To ako cirkulujú a reagujú jedna na druhú. To ako sa zjednocujú a negujú, ako spolu interagujú. Nahé myslenie. Slová už viac nie sú škatule, syntax nie je klietka. Je to oslobodzujúce, no zároveň desivé. Zrazu nemáme barličku, o ktorú by sme sa mohli oprieť, niet zábradlia, ktorým by sme sa mohli istiť. Náš mozog sa zatočí a dostáva prvé elektrošoky. Snaží sa niečoho zachytiť, no prúd vedomia je rozbesnená temná rieka, ktorá so sebou strháva všetko. Spolu s nami sa topí aj fabula a sujet je už dávno pod čiernou hladinou. A tak sa len ženieme po prúde, bezmocný a bez pomoci, a čakáme, čo sa bude diať. A tu prichádzajú ďalšie elekrošoky mozgu.
Je až zarážajúce, ako Burroughs predstihol svoju dobu, no to len potvrdzuje jeho vizionárstvo. Formu jeho diela by sme dnes mohli označiť ako kvantovú. Lebo tak, ako kvantové zariadenia pracujú na báze núl a jednotiek, teda dvojice zapnuté a vypnuté, a pomocou elektrických impulzov vykonávajú svoju činnosť, tak presne tak Nahý obed stimuluje naše vedomie. Náš mozog je totiž takisto kvantové zariadenie, všetky podnety vonkajšej reality spracúva chemickými reakciami do podoby signálov a tie v našej nervovej sústave vytvárajú našu vlastnú verziu reality, stimulujú myslenie. Rokmi bytia sa v našom mozgu utvárajú schémy myslenia, ktoré nám uľahčujú život. A tak vieme, že slnko je žlté a ľad je studený. Stolička môže byť malá alebo veľká. Náš mozog to vníma a naučenými kanálmi zapnuté/vypnuté podnety radí do systému. A tu prichádza Burroughs. Šialený vizionár, ktorého nezaujíma náš systém a začína stimulovať náš mozog.
„Hlavoun z Blízkého východu. Dlouhým černým jazykem vylizuje z krišťálového poháru teplý med.“ (str.90)
Dlhý, čierny, jazyk, krištáľový pohár aj teplý med. Všetky tieto slová si vieme vybaviť z reality. Ale ich spojenie? To je výnimočné, to je ten elektrošok pre náš mozog. Informácia ktorá sa nedá zaradiť do systému. Podnet, ktorý si vyžaduje novú cestu, podnet ktorý nás núti modifikovať naše myslenie. Nahý obed priam preteká takýmito stimulmi. Burroghsovi na to niekedy stačí spojenie slov (obsidiánová zrcadla, str.91), inokedy použije vetu (Obličej se rozzáří přiblblým rúžovým výrazem, jako hrací automat. Str.18) alebo aj dlhšie časti textu. Všetko to však slúži k tvoreniu monumentálnych obrazov, stimulujúcich naše vedomie. A tak v dobe, kedy počítače vážili viac ako tridsať ton a programátori nesmelo objavovali počiatky technológií, Burroughs smelo programuje najvýkonejšší počítač všetkých čias. Ľudský mozog.
Obsah nevyhnutne podlieha forme. Preto sa obsahu knihy nemožno čudovať. Pätnásť rokov závislosti na heroíne zanechá nejaké tie šrámy na myslení a keďže on sa snažil o jeho autentický záznam, výsledok je taký, aký je. A tak nás čakajú tie najhoršie scény. Scény a obrazy ľudského strachu, bolesti a samoty. Nič nie je čisté, nemožno sa dotknúť ničoho. Slizký hlavouni s hmyzími očami nás pozývajú do krajiny zvrátených sexuálnych praktík. Burroughs, zmietaný závislosťou a vlastnou homosexualitou, sa stáva naším vodcom v svete, o ktorom sa nám ani nesníva. Zatuchnuté uličky malých mexických dedín, špinavá podlaha metra. Byty staré ako ľudstvo, s tapetami žltými a zošúverenými. Podlaha pokrytá krvou a sklom, vo vzduchu cítiť pokazené ľudské mäso. Obrazy úpadku, obrazy ľudského dna. A nakoniec prichádzajú tie najhoršie vízie. Vízie budúcnosti, v ktorých kafkovský strach z inštitúcií prerastá do obludných rozmerov. Tu už nejde o metafory. Burroughsove vízie sú ako výklad v mäsiarni. Krvavé a čerstvé. Policajný štát je v porovnaní s nimi ako predškolská prípravka. V republike Annexia sa totiž násilie nenosí. Teda aspoň nie to fyzické. V móde je psychický teror najvyššieho ranku.
„Z města byly odstraněny všechny lavičky, všechny fontány byly odpojeny, veškeré květiny a stromy zničeny. Mohutná siréna na strěše každého činžáku (všichni tu žili v činžácích) houkala každou štvrthodinu. Světlomety přejíždeli celou noc městem (nikdo neměl povoleno mít rolety, závěsy, žaluzie nebo okenice).“ (str.39)
Kvôli týmto obrazom bola kniha často označovaná ako sci-fi a prirovnávaná k Orwellovmu dielu 1984. V dnešnej dobe, keď na pretras prichádzajú otázky o kontrole pomocou biometrických údajov, sa chladná paranoja o strate identity stáva nepríjemne aktuálnou. A nechutné výplody „zvrátenej mysle“ začínajú dostávať reálne kontúry.
skutečné vize & skutečné žaláře
Je to veta z básne Allena Ginsberga, ktorá nám odkrýva podstatu Nahého obedu. Burroughs jednoducho odmietol ísť vyšlapanou cestou. Niečo v ňom vrelo, a tak to dal von. Spôsobom dovtedy nevídaným a prevratným. Dnes by sme možno nestáli nad jeho formou tak užasnuto. My, generácia konzumentov multimédií, odchovaná na dielach postmoderny. Tarantino a Lynch nám totiž ukázali, čo sa dá s sujetom urobiť. Matt Groening nám zas ukázal, že čierna môže byť niekedy modrá, najmä ak bývate v mestečku nazvanom Springfield. A tak, chtiac-nechtiac, pristupujeme k všetkým obsahom s akýmsi odstupom. Náš mozog je totiž už naprogramovaný. Cesty a systémy nášho mozgu sú rozdielne oproti tým spred päťdesiatich rokov.
O to väčšiu úctu by sme mali dnes vzdať človeku, ktorý stál pri zrode reprogramovania myslenia ľudstva. V jeho dobe totiž neexistoval nik, kto by nejako podobne zmýšľal. Prozaici ustrnutý v konzervatívnej póze si nedokázali nič podobného ani predstaviť. A tak, keď Burroughs prišiel zo svojimi skutočnými víziami, jednoznačne ich odsúdili. Ich mozog na to nebol pripravený. Skutočné žaláre, do ktorých ich Burroughs svojimi skutočnými víziami uvrhol, boli pre nich príliš temné. Ich mozog ich nedokázal spracovať, elektrošoky boli príliš silné a neočakávané, a tak ich odvrhli. No neskôr sa našli takí, ktorý ich pochopili, takí, ktorí ich potrebovali. Beatnici. Oni boli nálož a Burroughs bol oheň, ktorý ich zapálil a spôsobil ich explóziu. To on naštartoval celý ten boj proti konzervatívcom, on odmietol ako prvý dať svoje myšlienky do rakvy systému. A preto je guru beatnikov a Nahý obed je ich bibliou.
Nočné mory a očista
Čítať Nahý obed vôbec nie je jednoduché. Je to bolestivý a zničujúci zážitok. Obrazy podávané Burroughsom sú neskutočne kruté, temné a zvrhlé. Náš mozog sa im bráni. Zúfalo sa snaží o nájdenie akéhosi systému, hľadá postavy, s ktorými by sa mohol identifikovať, skúša skladať obrazy do zmysluplného príbehu. Nič také tu však nenájde. Nepripravený a nič netušiaci recipient je preto z knihy rýchlo sklamaný. Číta slová, no nerozumie ich obsahom. A tak knihu buď nedočíta, alebo ňou prepláva bez toho, aby si čokoľvek uvedomil.
Preto je potrebné sa pred čítaním pripraviť. Očistiť sa od očakávaní a ponoriť sa do slov. Sústrediť sa na jednotlivé slová a obrazy, nevnímať ich kontinuálne, ale separovane. Nie je potrebné hnať sa stranami za vyvrcholením príbehu, ten tu nie je. Stačí pozorne vnímať a nechať slová prúdiť do nášho mozgu. A odmena za dobré čítanie? Odmenou sú nočné mory. Kŕčovité vibrovanie vášho vlastného mozgu. Nahý obed vám natečie do hlavy a vy už nikdy nebudete tým, čím ste boli predtým. Krivé Burroughsovo zrkadlo sa rozbije a črepina z neho navždy zostane vo vašom oku.
Možno je teraz na mieste otázka: A prečo by som mal toto všetko podstúpiť?Prečítať Nahý obed je ako zostúpiť na dno pekla a vrátiť sa spať. Človek vyjde spálený, no pokojný a čistý. Je to paradox, ale práve to, že sa dotkneme dna a ochutnáme jeho bahno, nás očistí. Očistí a oslobodí. Naša myseľ videla najhoršie, a preto sa už nemusí ničoho báť. Už nemusíme nič skrývať, smelo sa môže postaviť každej myšlienke a bez predsudkov ju skúmať. Zrazu sme tichší a pokojnejší, patríme k tým, čo „videli“.
My sa totiž nebojíme programovať vlastné myslenie a aktívne sa zúčastňovať jeho premeny. A nie je náhodou práve zmena myslenia cieľom ľudí? Nemáme sa snažiť posunúť sa stále ďalej a ďalej? Očistiť sa od predsudkov a biologických návykov, od schém a systémov, ktoré zvieracím spôsobom ovplyvňujú našu myseľ? Oslobodiť sa od egoizmu, ku ktorému nás núti pud sebazáchovy? Nebude práve tento stav tým, čo sa v náboženstvách nazýva nebo?
Odpovede na tieto otázky sú skryté hlboko v nás a až čas ukáže, či sa im podarí predrať sa na svetlo. Ktovie, možno raz niekto postaví Burroughsovi chrám a ľudia ho budú chodiť uctievať ako učiteľa, ako toho, čo začal novú epochu.
