Gerald Holton - Antivěda jako fenomén

Čo je to antiveda a čo je pre ňu charakteristické? Čo je jej cieľom a akými prostriedkami sa ho snaží dosiahnuť? Do akej miery sú hnutia antivedy nebezpečné pre spoločnosť a odkiaľ pramení ľudská dôvera v ne? Čo znamenajú pre vedu a kultúru našej doby symptómy nespokojnosti s tradíciou založenou na osvietenectve? 
Toto sú otázky, na ktoré sa nám snaží odpovedať Harvardský profesor fyziky a histórie vedy Gerald Holton vo svojej publikácii Veda a antiveda, konkrétne v stati Antiveda ako fenomén. 
Hlavnou témou jeho práce je teda antiveda a na jej základe si stanovuje svoje cieľ. Tým nie je, ako sám hovorí, snaha o vytvorenie podrobnej mapy cesty k dokonalému stavu, „který je racionální, progresivní, nepodléhající pověrám, provědecký a zbavený středověkých zaklínadel lidové magie, zázraků, mystérií, falešné autority a nesmyslného obrazoborectví.” (str. 1), ale ako snahu o vypracovanie návrhu, ako vôbec o antivede na správnej úrovni uvažovať.
Holton je vedec a týmto spôsobom aj pristupuje k svojej práci. Preto si hneď na začiatku vytyčuje cieľ, ktorý ho zaujíma a smer, ktorým sa bude uberať. Ako prvotný nástroj si vyberá analýzu a snaží sa o podrobné rozobratie problému.
V prvom kroku potom vysvetľuje svoju motiváciu, teda podnet, ktorý ho donútil zaoberať sa touto problematikou. Ten vidí najmä v poklese záujmu o zaoberanie sa vedou a technikou ako povolaním, veľký rozkvet publikácií, podporujúce „iný spôsob poznávania“ a potrebu lepšieho chápania fenoménu vedeckej nevzdelanosti v Spojených štátoch. 
Tu sa dostávame k prvému problému, a to, že práca je primárne šitá na americkú spoločnosť, ktorá je síce podobná tej západoeurópskej, no na druhej strane má niekoľko veľmi silných špecifík. Taktiež argumenty, ktoré používa, vychádzajú zo štúdií, ktoré prebehli na území Spojených štátov a ich aplikácia na naše podmienky nemusí byť presná. A keďže presnosť a objektivita sú základným kameňom celej jeho logickej argumentácie, dostávame sa tu do určitého vnútorného konfliktu, pretože sú nám podsúvané informácie, ktoré sú iba zovšeobecniteľné a nie reálne dokázané. Ja osobne sa z predstavou, že „vědecká vzdělanost veřejnosti ve Spojených státech je nyní na takové úrovni, že “polovina dotázaných dospělých neví, že trvá jeden rok, než Země oběhne kolem Slunce" (str. 2), zovšeobecnenou do našich podmienok, nedokážem identifikovať, teda nemám pocit, že vedecká vzdelanosť Európanov je na takej nízkej úrovni. A keďže autor neuvádza žiadnu štúdiu, ktorá by tento pocit vyvracala, pokladám túto jeho motiváciu v našich podmienkach za irelevantnú. 
Zostávajú nám teda motivácie dve, no tie samé o sebe nič nevypovedajú o potrebe napísať štúdiu ako je táto, a tak autor ponúka ďalšie argumenty, prečo by sme sa antivedou ako fenoménom mali vôbec zaoberať. Prvým z nich je paradox, že napriek tomu, že „pouze tak malá část dospělých v USA může být pokládána za vědecky vzdělanou v období, kdy úspěchy moderní vědy, produktivita nových technologií a účinky obou těchto jevů na naše životy jsou daleko nápadnější než kdykoliv předtím.” (str. 2) a druhým je pričlenenie politického aspektu: „občané v demokraciích, bez ohledu na to, jak uboze jsou vzděláni, samozřejmě požadují své zastoupení tam, kde se přijímají zásadní rozhodnutí, dokonce i taková, která mají značný vědecko-technický obsah.” (str. 2)
Aplikácia týchto zistení do reálneho života ale sama o sebe neimplikuje nič zlé, to znamená, že sa stále môžeme pýtať, a čo je zlé na tom, že väčšina obyvateľstva je vedecky nevzdelaná, čo je zlé na tom, že vychádza veľké množstvo literatúry zaoberajúcej sa „inými spôsobmi poznávania“, a tak autor prichádza z posledným, kľúčovým argumentom, ktorým sa snaží tieto zistenia zaradiť do kontextu a ukázať ich negatívny charakter.
Tým je tvrdenie: „Nemohlo by se stát, že na konci dvacátého století shledáme, že by ten tolik rozšířený nedostatek správného chápání vědy sám o sobě mohl opravdu být buď zdrojem, nebo ukazatelem úpadku naší kultury?” (str. 2)
Autor toto svoje tvrdenie okamžite ilustruje paralelou z dejín starovekého Grécka, kde hovorí o jeho rozvoji, počas obdobia tzv. osvietenstva a jeho úpadku po tom, ako sa spoločnosť priklonila k iracionálnu, na čo využíva analýzu E. R. Doddse - The Greeks and the Irrational - Gréci a iracionálno.
Napriek tomu, že hovorí: „Bylo by obrovským zjednodušením si myslet, že toto hledisko je samo o sobě vysvětlením komplexního sociálního vývoje; ale nesmíme je ani vypustit z našich úvah.” (str. 2), stáva sa príklad zo starovekého Grécka, spolu s príkladom zo starovekej Číny nosným argumentom celej jeho práce.
A v tom vidím najväčší mínus celého jeho snaženia, pretože napriek tomu, že svojej motivácii a argumentom venuje veľký priestor a logicky ich vyvodzuje, celý jeho myšlienkový konštrukt stojí a padá na tvrdení, že nedostatok správneho chápania vedy svedčí o úpadku kultúry. Toto je tvrdenie, ktorým sa snaží podčiarknuť negatívny charakter svojich hore zmieňovaných zistení, a tým zdôvodniť potrebu riešenia problému antivedy. Svoje kľúčové tvrdenie však podopiera jedine analýzou E. R. Doddse, ktorá ale nemá charakter celkovej štúdie, vykonanej na celej populácii a v dlhšom časovom úseku. Súvislosť medzi príklonom k iracionalite a následnom úpadku civilizácie, ktorú používa, je ťažko dokázateľná, čisto hypotetická a z tohto pohľadu vedecky neobjektívna. 
Z práce Holtona sa tak stáva vyumelkovaný logický konštrukt, ktorý sa síce navonok javí ako kompaktný a sebavysvetľujúci, no ktorý stojí a padá na akýchsi hlinených nohách, tvorených jediným neobjektívnym argumentom.
Jeho práca tak zlyháva už v úplnom počiatku, a to v stanovení dostatočnej motivácie a jej obhájení. Stáva sa z nej len myšlienková hra, ktorá môže na prvý pohľad okúzliť svojou kompaktnosťou, no ktorá trpí nedostatkom základných argumentov.
V ďalšej časti práce potom z hore uvedenou hypotézou narába ako s faktom a na jeho podklade ďalej rozvíja svoje myšlienky.
V statiach Antiveda ako protichodný pohľad, Osnova pre pojem „obraz sveta“, Čo je modernosť? Sociologický pohľad a Modernosť: Pohľad filozofa, postupne analyzuje historické hľadisko, pojmy, ktoré sú podľa neho dôležité pri definovaní antivedy a spôsob akým voči skutočnej vede vystupuje. Tiež sa pokúša nájsť odpoveď na otázku, čo priťahuje pozornosť ľudí k antivede a kde sa berie negatívny postoj k vedcom, ktorý je sčasti v rozpore s ľudským okúzlením najmodernejšou technikou, teda produktom vedcov. Nakoniec charakterizuje pojem modernosti a uvádza typické vlastnosti, ktoré by človek, túžiaci po prívlastku moderný, mal mať.
V tejto časti sa autorovi nedá odoprieť snaha o objektivitu a akési komplexné zachytenie celej problematiky. Avšak osobne sa mi zdá, že práve kvôli komplexnosti sa práca odrazu stáva popisnou a zostáva len v jednej rovine. Autor akoby nevedel pochopiť, že táto problematika má jednoducho viac vrstiev, že na ňu nemožno nahliadať len z čisto vedeckého pohľadu. Je to spôsobené metodikou, ktorú si vybral na riešenie tohto problému. Tá je totiž sama o sebe veľmi limitujúca, pretože dovoľuje uvažovať jedine v intenciách sebe samej, dovoľuje autorovi dívať sa na problematikou iba jedinou optikou, optikou objektívnej vedy. Vytvára tak akoby začarovaný kruh, z ktorého niet úniku, ktorý je síce navonok kompatibilný, no je odtrhnutý od reality a nedá sa aplikovať do bežného života. Z osobnej skúsenosti totiž vieme, že veda nemá odpovede na všetky otázky a napriek tomu si odrazu nárokuje na postavenie ultimátnej moci. Nie je náhodou práve toto problémom, ktorý vytvára napätie medzi vedou a antivedou?
Závery, ktoré autor vyvodzuje, potom samozrejme korešpondujú z hore uvedenými informáciami. V časti Zložky moderného obrazu sveta a jeho alternatívy vytvára na základe hesiel charakteristiku moderného obrazu sveta. Ku nej potom pomocou protikladov stavia do kontrastu obraz sveta, ktorý by mal byť charakteristický pre antivedu. Ako ozvláštnenie pridáva do tejto časti prejav Václava Havla, ktorý je mimoriadne zaujímavý a dosvedčuje autorovu snahu o objektivitu, pretože úplne popiera to, čo Holton svojou prácou dokazuje. 
Je sympatické, že autor do svojho diela zaradil aj úplne opačný názor, menej sympatický je však spôsob, ako sa s ním vysporiadal. Namiesto použitia akejkoľvek argumentácie celý text označil za protichodný a odkázal ho na tabuľku pojmov charakterizujúcu antivedecký svetonázor. Tento samozrejme má v kontexte jeho práce veľmi negatívny význam a tým pádom získava negatívny význam aj Havlova reč. 
Vo vedeckej rovine je jeho argumentácia samozrejme bezchybná a logicky na seba nadväzuje, ale z môjho osobného pohľadu je to práve Havlova reč, ktorá ma presvedčila. Samozrejme, že je možné namietnuť, že som bol presvedčený iba na základe rétorickej zdatnosti a osobného presvedčenia, prameniaceho z môjho svetonázoru, ale každopádne môj postoj svedčí o tom, že sa autorovi nepodarilo dosiahnuť to, čo si predsavzal, že jeho práca konflikt medzi vedeckým a antivedeckým nazeraním na svet nerieši, ba práve naopak, ešte ho prehlbuje.
Riešenie problému antivedy, formulované v sekcii Tri typy stratégií pre zlepšovanie situácie a ich hranice, je potom čerešničkou na torte, ktorá nám ukazuje do akej absurdnej situácie nás môže doviesť logika a objektívne myslenie. Návrh „od raného věku formovat moderní světový názor, který by předem zabránil tomu, aby se stal přitažlivým jeho protiklad,“ (str.14), hraničí z intelektuálnym fašizmom a len potvrdzuje vedeckú uzavretosť a jej neschopnosť reflektovať samu seba. Ďalšie dve stratégie „činnosti takového typu, kterých užívá Nadace pro veřejnou činnost a jež přímo odhalují vnitřní protiklady v alternativním obraze; nebo masivní a trvalé úsilí o vzdělávání dospělých, jakým je například Otevřená univerzita (Open University) ve Velké Británii“ a „široce a viditelně odhalovat neúspěchy ve tvrzeních paravědy a trvale působit proti jejímu formálnímu přijetí do systému výchovy. (str.14) sa mi javia ako zbytočné a neproduktívne, lebo na ich základe by mohli zase antivedci začať zviditeľňovať rozpory a neúspechy v tvrdeniach vedy a takéto počínanie by neprospelo nikomu, len by ešte viac prehĺbilo priepasť medzi vedou a antivedou.
Veda a antiveda Geralda Holtona je z tohto pohľadu veľmi kontroverzným dielom. Na jedenej strane je vedeckou verejnosťou určite prijatá z nadšením, naopak pre vedeckú opozíciu je ďalším argumentom v ich nikdy nekončiacom zápase. Je dielom, ktoré sa dobre číta a vyniká silnou logickou nadväznosťou, no ktoré stojí na krehkých nohách neoverenej hypotézy, ktorou je tvrdenie, že „kdykoliv se anti-věda snoubí se vší vážností a oddaností s politickou silou, opravdu to vždy signalizuje otevřený kulturní problém.” (str.16).
Dielom, ktoré skúma, z čoho pramení negatívny postoj voči vede a vedcom, no ktoré svojou podstatou tento postoj prehlbuje.
Záverečné hodnotenie na stupnici od jedna po desať by som ponechal na každom čitateľovi zvlášť, odporúčam si tam dodať číslo, reflektujúce osobný svetonázor vo vzťahu antivedec – vedec. Absolútni antivedci 1/10, absolútny vedci 10/10.