nujazzdayz

V prvom rade, ešte predtým vám ako okom a uchom laika predstavím hviezdy tohoročného nujazzového neba, za celkom zaujímavé považujem miesto konania. Nu jazz dayz sa z Babylone presunuli do haly D1 v Inchebe. Mnohí očakávali, aký to bude mať dopad na kvalitu a kvantitu celého podujatia. Tak keby ste náhodou objavili v sebe potrebu navštíviť halu D1, tak vedzte milí čitatelia, že keď pôjdete tak dlho, že budete mať pocit, že už ste dávno mimo areálu a zabočíte za posledný roh, tak ešte vždy tam jeden roh ostáva a keď prejdete ešte ďalších 50 metrov, tak tam, áno presne v tej tme, tam sa nachádza hala D1. Odhliadnúc od tradičného hodinového meškania, začal sa okolo ôsmej jeden z najsvetlejších momentov celého večera. Festival tohto roku otvorila Tina, ktorá má síce s njuzzom asi toľko ako Rytmus s NoName, ale jej koncert bol vynikajúci. Spolu s vokalistkou Sašou Okálovou a kapelou zloženou z kvalitných hudobníkov sa úžasne dopĺňali a Tina síce nepostavila obecenstvo sediace na koberci na nohy, ale vytvorila atmosféru, ktorá sa udržala prakticky až do konca.Po Tine nasledovala brnenská kapela Lesní zvěř, ktorá samu seba označuje za veľmi hlučné zoskupenie. To je asi aj najvýraznejší pocit, ktorý som si z tohto vystúpenia odniesla. Pochopiteľne najzapamätateľnejšou zložkou bol veľmi špecifický vokál speváka Miloša Rejska, ktorý sa pohyboval v skutočne širokom spektre tónov, od romantických hlbokých (pri ktorých som skutočne padala do kolien a nebola som jediná), až po spev, pri ktorom človek škriabe omietku na stene. Vskutku originálne, no mierne depresívne a časom monotónne spojenie drum&bass-u a jazzu.To, čo však nasledovalo, zachytilo aj tých zúfalcov, ktorí boli so samovražednými úmyslami už na odchode. Už zvuková skúška naznačovala, že sa oplatí zostať. Poľsko-kubánska speváčka Yvonne Sanchez, nositeľka ocenenia Česká vokalistka roku 1998, priniesla to, čo som očakávala od tohto podujatia. Energiu. Kapela zložená z hudobníkov z Čiech, Buenos Aires a Sao Paolo dopĺňala jazzom ovplyvnenú sambu a bossa novu. Sama Yvonne začala koncert slovami: „Dúfam, že sa nebudete nudiť a že ste pripravený na pomalé a clivé tóny.“ Nesklamala a po poslednej skladbe, ktorá zodvihla na nohy naozaj všetkých a aj tí najzarytejší „netanečníci“ si minimálne pohupovali zadkom, prišiel poctivo vytlieskaný prídavok, ktorý nás však svojou pomalosťou usadil naspäť na zem.Neoficiálnym headlinerom piatkového večera bolo zoskupenie Yonderboi and the Kings of Oblivion. Zvuková skúška opäť presvedčila a tak sme ostali. Po siahodlhom intre a pár prvých skladbách som volala kamarátovi v presvedčení, že asi naozaj tomu nujazzu nerozumiem. Ale on mi hovorí: „To je Yonderboi? Tak tí už lepší nebudú...“ Podľa recenzií, pri ich hudbe pookreje srdce nejedného fanúšika inteligentnej elektroniky, ja som však bohužiaľ pookriala iba pri čaji a horalke a pohľade na projekciu, ktorá bola ale fakt dobrá.Po Yonderboi mali prísť Bikiniinspector and Squal, ale keďže mi bol ponúknutý odvoz zdarma a vokály speváčky vyššie spomínanej kapely neboli veľmi presvedčivé, pobrala som sa spokojne domov.Na záver použijem zhrnutie môjho kolegu Gashtana, sťaby skúsenejšieho recenzenta ako som ja: „ Tina nikdy nesklame. Lesní zvěř? S takým názvom.. To je sh*t. A čo je z Kuby, to musí byť dobré...“ I tak bolo. Aj napriek všetkému, Nujazz dayz už patria k jeseni, k jazzovému októbru a k uspokojeniu mojich hudobníckych chúťok. Preto, s ohľadom na minimum (nula) podobných kultúrnych podujatí na Slovensku, a bez ohľadu na to, ako pateticky to vyznie...Vďaka za ne.