Cestička v linoleu...

Weew sa prehŕňala davom. Ako vždy, proti prúdu. Nikdy nevedela ísť proti prúdu a aj tak to vždy spravila. Nechcelo sa jej čakať, kým sa chodba uvoľní. Musela ísť dnu. Jej platonická láska sa jej mihla pred očami. Nevidela ho dva roky. Vraj ju celý ten čas miloval, a keby.. Keby neexistuje, ako hovorieval Weewin otec, náhoda je iba nepredvídaná zákonitosť. Jednoducho osud. Weew si v duchu hovorila, že v osud neverí, aj keď, v ešte hlbšom vnútri, v tom, ktoré počula iba ona sama, aj to iba šepotom, Weew v osud verila tak silno, že sa priam naň spoliehala. Platonická láska zmizla v dave, cez ktorý sa tlačila. Už ho v ten večer nevidela. Nebol jej súdený. Sadla si na zem. Nebolo kam inam. Nohy ju boleli tak, že si ich už necítila. Vylovila zrkadielko z obrovskej tašky, ktorú rada nazývala kabelkou. Niečo v oku ju obťažovalo už pekných 14 minút. Konečne vylovila tú malú úbohú mušku, ktorá si to bohvie (alebo ani on nevie) prečo namierila do jej hnedo zeleného oka a s dobrým pocitom, že opäť raz niekoho zachránila, ju položila na linoleum. Och, aké zvlášte vzory.. Weew sa priblížila nosom k podlahe. Začala sa plaziť. Cez ten dav, opäť presne naopak. Ľudia odskakovali, aby ju neprišlapli. Akí ohľaduplní. A potichu si šepkali. Chúďa bláznivé, vždy mala taký čudný záblesk v očiach. A sledovali ju. Vlastne celý dav sa zastavil a len nemo pozoroval, kam Weew mieri. V rohu, pod skriňou, takou veľkou železnou s veľkým zámkom, kde sú uložené staručké atlasy sa zastavila. Tak predsa, predsa sa jej to nezdalo! Tá úzka cestička viedla priamo tam, pod tú skriňu. Čakal ju tam malý tvor. Tak malinký, že ho skoro pričapla dlaňou. - Weew! To ti trvalo! Kričím na teba už sedem dní. Vždy, keď ideš okolo a ty nič. (Tak predsa, predsa sa jej to nezdalo!) No pooď, na čo čakáš? Už som sa nemohol dočkať! Aj palacinky už budú hotové... A ten malinký tvor, čo ho skoro pričapla dlaňou vošiel do diery pod skriňou. Weew sa cítila ako Alica, keď mala vojsť do krajiny zázrakov. Tá sa však zmenšila, tá sa tam zmestila, ale ako to len spravila?? Ako sa to dá? Zmenšiť sa....No nedá sa. Weew sa skrútila do klbka a začala usedavo plakať. Diera zmizla, svetlo zhaslo. Spod skrine ju vytiahla obrovská ruka.- Bože Weew, už zase??!!...- Ale, ja...Tento krát naozaj. Teraz viem, bol tam! Videla som ho! Neveríš mi..Nikto..Ale tento krát naozaj... Nič, len ticho. Také to chápavé ticho. Že moja, ty si už daj tie lieky, lebo raz bude neskoro. Weew sa postavila. Rýchlo si poutierala slzy. Potriasla hlavou. Ešte raz sa pozrela pod skriňu, ale nič iné ako čierno čiernu tmu tam nenašla. Možno ešte jeden obal zo zelených orbitiek. Vzala si tašku a rýchlym krokom odišla. Malý tvor, čo bol skoro pričapený veľkou dlaňou, sedel vo svojom hojdacom kresle a plakal...Vonku pršalo. Vedľa neho, v tureckom sede na vankúši sedel čarodejník. Hladkal si svoju dlhú bradu a rozmýšľal.Toľko myšlienok a toľko nápadov. Ale nič nefungovalo. - Tí dvaja patria k sebe. Osud mu to povedal a Osud sa predsa nikdy nemýli...Čarodejník skolnil hlavu. - Neboj, ona sa vráti. Pohladkal malého tvora po líci. Ten len prikývol a sťažka si vzdychol.