Je čas si to priznať..

Niečo ma však náramne znepokojilo. Okolie ma upozornilo, že mám vraj jednu skutočne zlú vlastnosť, ktorá mi údajne bráni dosiahnuť v mnohých prípadoch to, čo chcem a po čom túžim. Neviem si to doteraz, aj napriek dlhým a náruživým dosebavŕtacím a pozorovacím snahám, vysvetliť. Obzerala som sa zo všetkých strán, bola som aj na krvnom obraze, skúšala som viaceré techniky (respiratívneho až meditatívneho charakteru), dokonca som sa snažila zmeniť, čo bol asi najhorší krok. Prečítala som veľa kníh, a aj časopisov, kde múdre emancipované ženy píšu iným, menej múdrym a menej emancipovaným ženám, ako majú žiť. Rozprávala som sa s priateľmi, pozorovala som iných ľudí, a opäť som sa vrátila sama k sebe. V čom je teda problém? Vraj som dobrák. Aby sme sa vyhli nedorozumeniam. Byť dobrákom neznamená v preklade, že si nechám skákať po hlave, či po hocijakej inej časti tela. Neverím ani na bezhraničné víťazstvo dobra nad zlom. Môžete sa čudovať, ale viem v zárodku odhaliť snahy o využívanie, pokrytectvo či iné formy ľudskej stupidity. Dokonca ani dobrák nie je kamarát s každým náhodným okoloidúcim a skutočne, aj keď je to asi ťažko uveriteľné, vie aj prezentovať vlastný názor, i keď sa nezhoduje práve s väčšinou. Avšak, byť dobrákom, to nie je také jednoduché, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Skúsili ste sa niekedy vcítiť do kože toho druhého? Takí empatici to majú sakra ťažké! Viete koľko životov okrem toho vlastného si prežijete?? A to ja som ešte relatívne v pohode, ale mám kamarátku, ktorá je taká empatická, že do 10 minút ju začne za vás aj brucho bolieť. Schopnosť akceptovať rôznorodosť ľudských charakterov je podľa mňa vlastná každému. Ťažšie to je už pri ochote túto danosť využívať v praxi. Dá sa to jednoducho odignorovať, tuším sa tomu vraví egoista. Ale dobrák, ten chudák to ignorovať nevie. Naivné by bolo, keby ma sklamanie z toho, že aj ľudia môžu byť fakt svine, zastihlo nepripravenú. Moment nechápavého krútenia hlavou nad ľudskou zlobou ma však obchádza. S tým počítam. Dokonca som dobrákom dobrovoľne a celkom nezištne. Avšak... Prečo je toto súčasťou môjho balíčka „zlých“ vlastnosti? „Vieš, si príliš dobrá...“ A sme pri jadre. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sme pri asi nikdy nevyčerpateľnej téme fungovania vzťahov, alebo skôr pri odôvodneniach ich nefungovania. Nie je celkom tak, aj keď nepopieram, že prvotná inšpirácia samozrejme tkvie aj v mojom prípade v tejto čarovnej formulke, používanej vo veľkej obľube ako odmietnutie. Hľadať vysvetlenie, prečo je to tak, je asi zbytočné. Po rúškom dobrého charakteru je to najskôr zbabelosť, strach, a určite je to najjednoduchšie. Uznávam. V každom drieme kúsok pokrytca ( dokonca aj v dobrákovi). Verte mi, je oveľa ľahšie zmeniť sa z hysterky, naivky, mamonárky, lámačky sŕdc, ľadovej kráľovnej či podobne, zmeniť sa z dobráka na trošku viac zlú. Nemala by som s tým niečo urobiť? Nemala by som byť viac pokrytecká? Asi by som mala aj zabudnúť opraviť pokazený odtok. Možno by som mala odsudzovať ľudí za ich prešľapy. Možno by som mohla začať zneužívať náklonnosť okolia, keď už si s ním tak rozumiem. Alebo prestať hľadať pochopenie pre nepochopiteľné činy druhých. Nie, nie už viem, nemala by som tak dobre variť tie cestoviny. A keď, tak len pre seba. A nabudúce už skutočne nebudem veriť, že v každom je niečo dobré. Nie, to je už naozaj naivné.... Nech robím, čo robím, aj tak sa na ľudí podvedome usmievam. A potom presviedčajte niekoho, že vy s tým dobrákom, čo sa z vás škerí nemáte nič spoločné. Jááj, to sa potom ľahko hovorí – dobráci doplácajú na svoju dobrotu...No nedoplácajú, ale ako ospravedlnenie vlastného zlyhania je to veľmi presvedčivé. A vraj menej bolestivé. Neviem, neviem, vážení, vidíte ako to potom dopadá? Aké traumy vznikajú? Koľko dobrákov zanevrelo na svoju povahu... Koľko idealistov bolo vysmiatych... Koľkí boli obvinení z naivity a detinskosti.. A koľkí boli zahriaknutí, nemajú sa predsa sťažovať, keď sa rozhodli pre cestu dobráka, a najmä - nech to nehrajú na trpiteľov! Takže, je čas si to priznať... Asi to bude choroba. Nebojte sa, vírus sa šíri pomaly, takmer vôbec a dnešná doba je natoľko pokroková, že zárodky sú zahubené naozaj precízne a protilátky sú dostupné takmer všade. Priebeh tohto ochorenia sa počas života vraj zmierňuje, dokonca môže aj zmiznúť úplne. Záleží od okolností. Dôležité je integrovanie sa do bežného života. A vraj úplne stačí prísť o pár ideálov... A kým to príde aj na mňa, prosím o chvíľu strpenia a trochu pochopenia, veď nikto z nás nie je dokonalý...