Óda na dnes..

Dnes som neprespala budík ako zvyčajne. Aj napriek tomu, že som zaspala s mokrou hlavou, som sa nezobudila s účesom len málo spoločensky použiteľným. Do práce som prišla na čas bez toho, aby som musela ísť stovkou a v duchu si vymýšľala, čím ohúrim prípadnú policajnú hliadku. A dnes, dnes som žiadnu nestretla. Mala som na raňajky viac, ako zvyčajný čaj a zabudnuté piškóty zo šuflíka. Prežila som bez väčšej ujmy sťahovanie do nových priestorov poschodia zo starej dobrej recepcie, ktorá sa stala ústredňou dojmov, emócií, tajomstiev verejných a aj tých úplne najtajnejších, priamo ku kolegyniam, ktoré sú síce neškodné, ale katastrofálne postihnuté nekonečnou infantilnosťou. Ostáva dúfať, že to nie je infekčné. Potriasla som blahoprajne rukou nadriadenému bez toho, že by som si v duchu predstavovala úder mojím tupým predmetom do jeho hlavy. Pokúsila som sa ho síce niekoľko krát telepaticky zabiť, ale bez zjavného účinku. A dnes, dnes som sa prekonala a myslím, že môj odpor k jeho osobe a jeho špeciálnym demotivačným praktikám mi nebol v dnešné ráno natoľko z očí kričiaci ako zvyčajne. Mal predsa narodeniny a doniesol raňajky. Stretla som sa s ľuďmi, ktorí už mi už len svojou prítomnosťou robia radosť. A dnes, dnes ich bolo viac ako inokedy a presne tí, ktorých mám rada. Pár momentov, pri ktorých sa cítite fajn a po ktorých vám ostane jemne priblblý, ale milý úsmev na tvári. Obed som absolvovala bez zvyčajnej dilemy, z ktorej reštaurácie si objednať lahodný kus pizze a na príchod ktorej donášky čakať priemerne dve a pol hodiny. Dnes, dnes som mala vlastnoručne uvarenú polievku a presne v momente keď som ju dojedla, prišla pani Babka, ktorá sa dlhodobo stará o blaho žalúdkov celého nášho kolektívu a priniesla krémeše, šamrole, makové rožky, maslové zákusky a syrové praclíky. Deň mi prešiel rýchlejšie ako zvyčajne. Zvyčajne sa nepozerám na hodiny. Nemusím, pretože viem, že keď začínam o šiestej ráno, tak o pol druhej poobede mi začne mykať pravým viečkom, vtedy je čas na kávu. Vydržím ešte tak hodinu, potom nastane fáza polovičnej slepoty, keď márne utieram monitor a nadávam, že je nevyčistiteľne ochytaný cudzími otlačkami. Môj unavený zrak prenesie únavu na mozog a v tom momente začína fáza zbytočných a nevysvetliteľných pohybov a úkonov s cieľom vyhnúť sa počítaču. Ale dnes, dnes som si o štvrtej spomenula, že tik v oku nenastal. Spokojne som si pobalila veci, nevymkla som sa, nezabudla si doklady a dokonca ani peňaženku, odovzdala som načas výkaz, čiže budem mať v tento krásny október za čo zaplatiť účty a výdavky za existenciu na planéte a ešte mi možno ostane aj na bublifuk, keďže tento mesiac som bola mimoriadne usilovná. Stihla som električku, nemala som lístok, ale revízor neprišiel. A dnes, dnes som mala silu pustiť pani v strednom veku sadnúť si, a to bez päťminútového sebaboja s mojím pohodlným ja. Síce pani začala v priebehu ďalších piatich minút hystericky kričať, potom začala nezrozumiteľne „meditovať“ a električka musela zastať a šéf električky, teda vodič musel privolať políciu a sanitku, a pani odviedli v kazajke a ja som musela ísť dvadsať minút pešo, ale dnes mi to nevadilo. Dnes som mala obuté nové čižmy, ktoré mi robia dlhé nohy a pekný zadok a ani sa mi nevybili baterky v mp3 prehrávači a ani nepršalo a ani mi nebolo zima. Doma ma nečakala hora neumytého riadu ani pozostatky z minulo týždňovej párty, ani som nepociťovala počiatočné znaky jesennej depresie, pri ktorej odporúčajú okamžite navštíviť odborníka . A ešte dokonca aj stihnem kino, premiéru filmu Auto zabijak, po ktorom je recepcia, kde sa najem aj na zajtra a to všetko s celkom slušnou kopou kamarátov. Dnes sa mi síce opäť nesplnil horoskop z bulváru, ktorý mi nejaká pani Valika vymýšľa od stola už dlhodobo veľmi perspektívny. Ani som náhle nezbohatla, ani som nevrazila do osudovej lásky svojho života a zásadnému konfliktu s partnerom som sa tiež vyhla šalamúnsky, pre istotu žiadneho nemám. Ale dnes, dnes sa mi to páčilo.