Vraj sa bude ochladzovať...

Spala som neuveriteľných 19 hodín. Asi som to už fakt potrebovala. A snívalo sa mi!! To sa mi už dlho nie. Asi sa moje psyché konečne vyrovnáva. A dokonca, a to mám najradšej, som lietala. Mávam taký jeden sen. Pred obchodom je veľký kameň. Taký šedý balvan. Keď sa ho dotknem, zmení sa na korytnačku. Tá sa mi prihovorí..."No čo, ako? Čo to bude dnes?" A ja poviem: "Dnes budeme lietať." A dotknem sa jej panciera a v tom momente som na streche toho obchodu a pozerám sa dole. A skočím, a padám a začnem hystericky kričať a trepať rukami no a potom už len lietam. Strašne dobrý sen. A potom mám ešte jeden, keď viem dýchať vo vode, ale dnes som len lietala. 19 hodín! Po takom spánku som sa zobudila ako znovuzrodená. Asi po pol roku sa mi nechcelo ísť spať hneď ako som vstala. Úžasný pocit, skoro som naň zabudla. A tak plná energie som vybehla do obchodu, vrátila sa späť, uvarila obed a zapla som si O.C.Kaliforniu, čo je jediný program, kvôli ktorému si zapnem televízor, s tým, že to ho aj naozaj budem pozerať. Vždy sa identifikujem v nejakej postave, rozcitlivím sa, potom si počkám na riešenie, ukludním sa a nedeľa môže pokračovať. Ešte šťastie, že je to len jeden seriál. Sú jedinci, ktorí sa takto identifikujú v každom. Ešte šťastie.. Stále mi je zima, medzičasom som si uvarila kávu, dala "bebedobréránočokoládové s energiou na celé dopoludnie" a furt nič. Asi preto, že už je popoludní, nestihla som optimálny čas na užitie... Cestou do rádia ma skoro odfúklo. Už síce nepatrím do tých váhových kategórií, ktoré aj slabší vetrík odfúkne, dnes už ustojím aj celkom slušný vietor. Ale prifúklo mi do hlavy veľké poznanie, a to, že už ide zima. Elekrička sa blížila, ale asi tak 10 metrov pre zastávkou náhle zastavila. Nemohla prejsť ďalej pretože robotníci odfúkavali lístie z trate. Úžasne zmysluplná práca v tom momente, asi ako keď naša suseda na chate polievala trávnik počas búrky. Bola totiž strašne zvedavá a my sme mali akurát návštevu.. A tak som stála na tej zástavke, skoro ma odfukovalo a lístie sa mi zachytávalo vo vlasoch, keďže som si ich umyla a nechala rozpustené ako víla amálka. A mňa prepadol strach, či ja tú zimu vôbec prežijem. Neznášam zimu. Najmä v Bratislave. Treba rozmýšľať pozitívne, ja viem. Aj tie dlhé studené večery sa dajú prežiť s čajom v ruke, aj tie krátke zimné dni budem zavretá v škole alebo v rádiu alebo v nejakej inej práci, ktorú si dovtedy na seba určite vezmem a nebude čas ani rozmýšlať, ale čo keď sa na chvíľu zastavím? Čo keď začnem premýšlať nad tým, čo mi chýba, nad tým, že mi je smutno a vôbec, čo keď si jedného zimného večera pripustím všetko, čo odsúvam niekam ďalej, niekam kde to nevidím? A už ani slnko ma nezachráni, neohreje a mňa len strasie od zimy? A tak som sa zľakla vlastného strachu. Vlastného strachu zo samej seba. Radšej teraz ako v mraze mínus dvadsať tesne pred Vianocami, nie? Túto zimu budem tráviť sama. Iste, s priateľmi a rodinou, ale v tom bytíku, kde sme sa sa minulý rok nasťahovali dvaja, budem túto zimu už len ja. A ja sa toho tak bojím. Och, nejako som sa rozcitlivela, to sa mi nepodobá, zvyknutá som hovoriť len o veciach, ktoré ma tešia. Asi som príliž dlho spala. Alebo ten jesenný vzduch?...To prejde.