Predstava, že by ma štát donútil donosiť plod, či už by to bolo v dôsledku znásilnenia alebo nie, by pre mňa bola skoro rovnaká trauma ako znásilnenie samotné. Znásilnenie nie je len o nechcenom pohlavnom styku. Je to o strate kontroly nad mojím telom, o prebratí moci nad mnou samou niekým iným. Nevidím žiadny rozdiel medzi násilníkom a štátom.
Tehotenstvo má svoje neodškriepiteľné čaro, ale ak by som mala nedobrovoľne a z donútenia podstupovať to, čo momentálne už 7. mesiac podstupujem, napádaju ma iba slová ako týranie či barbarstvo. Ja sa na svoje dieťa teším a čakám ho s milujúcim partnerom. Napriek tomu sa mi vracajú traumy z minulosti. Bola som však schopná ich prekonať, pretože som sa tak slobodne rozhodla ja sama, nie lebo ma niekto prinútil.
Celú diskusiu o interupciách a znásilneniach považujem za úplne scestnú. Mám pocit, že mnohí ľudia, ktorí sa k nej suverénne vyjadrujú, nemajú ani šajn o realite a o tom ako to v skutočnosti naozaj chodí. Nemám v pláne tu polemizovať o tom, kedy a ako začína život a čo vlastne život je. Môj osobný názor je, že došlo k určitej spoločenskej dohode a kompromisu, ktorý má ruka v ruke s osvetou a zlepšovaním životnej úrovne za následok dlhodobé znižovanie počtu interupcií v západnom svete.
Práve preto veľmi nerozumiem, prečo niektoré skupiny a jednotlivci tento kompromis napádajú. Ako obeť znásilnenia nerozumiem tým 50 tisícom ľudí v Košiciach a ich potrebe súčasný stav zmeniť. Na rozdiel od nich, nevidím ohrozenie inštitútu rodiny. Sama práve jednu zakladám a čestne prehlasujem, že žiaden homosexuál sa mi v tom nijak nepokúšal zabrániť.
Ako obeť znásilnenia som mala to "šťastie", že sa TO udialo vo vyspelom západoeurópskom štáte. Bol to relatívne modelový prípad útoku so strelnou zbraňou. Na polícií i na lekárskom vyšetrení sa mi dostalo ľudského a citlivého prístupu. Keď som nezvládala a potrebovala pauzu, policajní vyšetrovatelia boli trpezliví a ústretoví. Na súde mi bola k dispozícií sociálna pracovníčka, vyškolená v prístupe k obetiam. Sudkyňa vždy zarazila pokusy páchateľovho právnika o moje ponižovanie.
Páchateľ si teraz odpykáva piaty rok trestu odňatia slobody. Jediné, čo celému procesu môžem vyčítať, bolo jeho trvanie. Trvalo to tri dlhé a bolestivé roky. Počas týchto rokov sa môj život doslova a do písmena zastavil. Liečila som sa z ťažkej depresie a úzkostných stavov. Boli obdobia, keď som jednoducho nedokázala vstať z postele a niečo robiť. Trvalo mi ešte pár rokov, kým som dokázala nadviazať intímny vzťah.
Bol to dlhý a náročný proces a som rada, že je to za mnou. Je to však niečo, čo vždy bude mať tendenciu vracať sa. Nechcem si ani len predstaviť, čo by to so mnou urobilo podstupovať nahlasovanie a proces samotný v slovenských reáliách. Napriek všetkému, som si nie celkom istá, či by som to bola ochotná podstúpiť znova v prípade opätovaného znásilnenia. Obeť málokedy cíti túžbu po pomste, hlavne bezprostredne po čine, keď je jej telo ešte plné stôp po útoku a ponížení. Keby som sa vtedy po vyslobodení od páchateľa dostala ľahšie domov ako na políciu, nie som si istá, ako by to dopadlo. Po racionálnej stránke som jednoznačne za nahlasovanie týchto činov na polícií. Realita však nie je taká jednoduchá.
Základným argumentom, prečo považujem obmedzenie práva na interrupcie len na obete sexuálne násilných trestných činov za úplnú hlúposť, je zúfalo nízky počet nahlásených prípadov a problematické dokazovanie. Dnešné Slovensko nevytvára obetiam bezpečné a dôveryhodné podmienky na nahlásenie takéhoto činu. Je tu veľká pravdepodobnosť, že si obeť v procese dokazovania prejde dvojnásobnou traumou, keď musí popisovať každý detail niekoľko krát v iných kontextoch, aby sa odhalil prípadný podvod. Ak by sa k tomu všetkému ešte pridružilo nechcené tehotenstvo, nechcem si ani len predstavovať trápenie obete. Či už by to bolo nútené donosenie plodu alebo ponižujúce dokazovanie, že tehotenstvo je následkom znásilnenia. Nedokážem si predstaviť, ako chce niekto v prvých dvanástich týždňoch pravdivo rozhodnúť, či išlo o znásilnenie alebo nie. Pokiaľ by vôbec obeť čin nahlásila, vyšetrovanie a súd trvajú roky.
A vôbec, tušíte vy čo je to žiť s takou traumou a musieť niekomu dokazovať, že tú traumu naozaj máte?
Mám pocit že niektorí ľudia tu robia zo žien obyčajné objekty. Som v kontakte aj s inými ženami s podobnými skúsenosťami a tie to tiež nesú veľmi ťažko.
Na Slovensku je žalostne nízke povedomie o sexuálnom násilí vôbec. Mám pocit že sa u nás prijalo pár zákonov, politici si nad tým oprášili ruky, že je všetko fajn a EÚ je spokojná. Nikdy však nedošlo k reálnej osvete a spoločenskej diskusii na túto tému. Všetci predsa vedia, že znásilnenie je zlé. Chýba však kontakt s realitou. Stačí si otvoriť diskusie bežných ľudí k téme a človek je konfrontovaný s názormi hodnými prvej polovice minulého storočia, či nebodaj ranného stredoveku. Štatistiky hovoria o vysokom čísle žien (aj mužov a detí), ktoré si prešli sexuálnym násilím. Nie všetky prípady znásilnenia sú modelové prepadnutia. Dokonca vo väčšine znásilnení je páchateľom niekto, koho obeť poznala.
O tom, čo sa stalo, sa dozvedelo moje okolie pomerne rýchlo. Mnoho žien, aj zopár mužov v mojom okolí, sa mi zdôverilo s ich vlastnými zážitkami a ja som zostala ako obarená z toho, koľko znásilnení sa v mojom okolí vyskytlo. To číslo bolo zdrvujúce. Za tých 8 rokov som sa snažila byť v kontakte a pomáhať aj iným obetiam a celkovo sledovať dianie v tejto problematike. Vôbec by som sa nečudovala, keby tých interrupcií v dôsledku znásilnenia bolo omnoho viac, než si myslíme. Ale to už zachádzam do dohadov. Bola by som však naozaj veľmi šťastná, keby som sa v nich mýlila.
Prosím, pochopte, že mojím zámerom nie je posielať znásilnené ženy na interupcie. Jediné o čo mi ide je to, aby obete znásilnenia mali možnosť voľby a v rámci možnosti kontrolu nad tým, čo sa s ich telom deje. Chcem len to, aby si určití ľudia uvedomili, čo ich vyhlásenia robia s ľudmi a vážili svoje slová. Pán Matovič, skúste sa trocha zamyslieť, kým otvoríte svoje ústa. Ďakujem.
