(Prosím diskutérov o dôsledne prečítanie, zamyslenie sa nad textom pred prispením do diskusie. Tento problém si nutne vyžaduje citlivý prístup, detabuizáciu a inteligentnú spoločenskú diskusiu na úrovni. Veľmi by som si priala aby sa tento krát diskusia uberala slušným a konštruktívnym smerom, bez urážok, obviňovania, dohadov a subjektívnych výkladov udalostí.)
Ešte som o znásilneniach nikdy nepísala, aby ma ľudia neodsudzovali aj za to, čo teraz napíšem. Je to pre mňa skúška, či už mi je to jedno, ako má byť.
Prvýkrát som sa s pokusom o znásilnenie stretla v svojich 18 rokoch, keď som cestovala nočným lehátkovým vlakom. Obťažoval ma sprievodca vo vlaku a ja som hľadala pomoc u dvoch sprievodkýň a to tak, že som sa od nich nechcela pohnúť a zostať sama. A to až tak, že na jednej stanici, na ktorej museli vystúpiť, niečo na tom nástupišti s niekým riešiť, tak som vystúpila spolu s nimi a zas nastúpila, keď nastúpili. Dnes, keď som dospelá, zostala by som už na akejkoľvek stanici, ale vtedy taká vystrašená som mala v sebe jedinú myšlienku - dostať sa tým vlakom domov a nezostať v noci na nejakej stanici. A mala som pocit, že ma tie sprievodkyne pred ním ochránia. Navyše som domov cestovala v horúčke, lebo som na internáte ochorela.
Ale tie sprievodkyne sa na mňa vykašľali, evidentne ich to obťažovalo, že som stále chcela byť len s nimi a tak ma presvedčili, že už kľudne môžem zostať spať, lebo už ten sprievodca nepríde a dá mi pokoj. Tak ma nechali samú v spacom vozni a v prázdnom kupé. No ten sprievodca sa znovu objavil a opitý a ešte viac rozzúrený, že som o tom povedala jeho kolegyniam, že ma obťažuje. Zobudila som sa totiž na to, že vedľa mňa ležal sprievodca.
To, čo som vtedy zažila, keď sa vrátil opitý, bolo ako v horore, pretože keď som pred ním ušla na chodbu, tak ma dobehol, otvoril dvere na idúcom vlaku v noci a vystrčil ma z tých dverí von, ja som to vnímala ako do pól pása von do tmy a vetra, hoci možno len do pol hrude. Potom zavrel dvere a ja sa už nepamätám ako ma nútil k sexu, čo presne hovoril. Ale za prvé bol veľmi opitý a možno si to rozmyslel, že mu stačilo len niečo. A nebudem vám písať čo, alebo bolo by to na trestné stíhanie, čo ma takto prinútil urobiť.
A absolútne neľutujem, že som to nikde neohlásila a nič s tým nerobila, lebo ako vidím, ušetrila som si nepríjemné vyšetrovania.
Mne odvtedy zostal len jeden strach. Ešte som od svojich 18 tich rokov necestovala sama nočným lehátkovým vlakom. A nikto nikdy nechápal prečo. A raz som z toho mala traumu, keď mi niekto vyčítal, že čo som taká nesamostatná, že to nič nie je a ja som nemohla a nechcela povedať dôvod a len zažívať strach, že ma niekto núti cestovať nočným vlakom.
Druhýkrát som zažila znásilnenie päť mesiacov po rozvode od exmanžela, k čomu ma donútil len tým, že nad mojou hlavou a tiež bol vtedy opitý, držal sklenenú fľašu a vyhrážal sa mi, že mi ju roztreskne o hlavu. Videla som, že je toho schopný naozaj a preto som robila všetko, čo mi kázal.
Ešte predtým sa ma raz pokúsil znásilniť a preto som aj z domu s deťmi ušla. No päť mesiacov po rozvode som to už nečakala, že je ešte toho schopný, keď už medzitým bol trestne stíhaný za fyzické následky, čo mi spôsobil. Ľudia aj tak riešili, čím som si to zaslúžila alebo spôsobila ja.
Najviac sa ma v tej dobe dotklo to, čo teraz vymenujem, lebo toho bolo viac a možno si ani na všetko, čo sa ma vtedy dotklo, nespomeniem.
Pri havárií, keď nás manžel skoro zabil, som mala prasknuté kostičky v nose. A po tej havárií som dala súhlas na trestné stíhanie manžela za ublíženie na zdraví. Za to ma veľmi veľa ľudí odsúdilo, že kvôli mne môjmu exmanželovi zobrali na rok vodičák. Ľudia sa ma pýtali, či ho chcem zničiť. Ale keby som ten súhlas nebola dala a on by bol v tom čase niekoho na aute zabil, tak by sa ma zas pýtali, že prečo som ten súhlas nedala, keď to bolo také vážne. Ale čo by sa ešte mohlo stať, keď ten súhlas dáte, to sa už dozvedieť nikto nemôže. Potrestal ma za to tak, že mi potom rok neplatil žiadne alimenty, z dôvodu že nemohol zarábať, keď kvôli mne nemal auto. Preto aj rozpredal náš spoločný majetok, aby mal z čoho žiť.
A dotklo sa ma to, že ma raz v obchode zastavil jeho priateľ so súčasnou manželkou a hoci dovtedy boli aj moji priatelia, tak ma obvinili, že ten nález s prasknutými kostičkami v nose som si vymyslela, pretože nenašli o tom v žiadnej nemocnici záznamy a že musím mať známosti na polícii, aby som svojho exmanžela zničila. No ja žiadne známosti na polícii nemám a prečo ten nález nenašli, to neviem. Dotklo sa ma, že mi neverili a obvinili ma, že si to vymýšľam.
Potom sa ma dotklo to, že vzápätí po tom, čo som po znásilnení exmanželom bola volať na Fenestru od suseda, tak ten sused, hoci bol svedkom priznania môjho exmanžela, že ma znásilnil, spolu do mňa aj s exmanželom hučal, nech to na polícii neohlásim, aby som ho nezničila. Potom to môj exmanžel priznal aj pred ďalšími našimi spoločnými priateľmi a ešte aj tí ma presviedčali, nech to neohlásim, lebo je to odo mňa nepekné, chcieť zničiť otca svojich detí. Že či ho ja chcem dostať do väzenia. Všetky tie nátlaky boli mňa odsudzujúce, že to chcem hlásiť.
Aj tak som bola na gynekológii a mohla som o tom vypovedať na Fenestre a nie na polícii a uviedla som všetkých tých ľudí ako svedkov, čo mi to môžu dosvedčiť, že sa k tomu aj priznal. No všetci títo ľudia mi to odmietli dosvedčiť, že to na súde nedosvečia. A keby len nedosvečili, ešte ma za to odsudzovali, že keď je to môj bývalý exmanžel, tak mám o tom mlčať, keď je to otec mojich detí. Tak to ich odsudzovanie za to, že to nechcem nechať len tak, sa ma dotklo.
Napokon som to aj tak nechala tak, keď som videla, že by som sa za to dožila len odsudzovania.
A úplne najviac sa ma dotklo, keď mi dva týždne po tom znásilnení volala moja kedysi najmilovanejšia sesternica a na správu, že sme už päť mesiacov po rozvode, mi začala dohovárať, že som to zle riešila, keď som sa s ním rozviedla. Na to som ju zastavila a povedala jej do telefónu
“Ty počúvaš, čo ti hovorím? Pred dvomi týždňami ma znásilnil!”
A ona ako keby to nepočula, povedala mi na to:
“Mala si sa viac snažiť!”
Tak to sa ma vtedy a od nej dotklo úplne najviac, že mi na to povedala, že ešte ja som sa mala viac snažiť.
Dnes sa ma to už nedotýka. Prešli roky a toto absolútne nepochopenie od ľudí považujem už len za ich sprostosť. No pochopiť, že sú len blbí, to mi trvalo roky, lebo predtým som si ich všetkých asi len viac vážila.
Ešte pred tým som sa stretla so znásilnením u jednej mojej priateľky, ktorú znásilnil cudzí chlap asi o šiestej večer v zime za ich blokom. Keď nám rozprávala, čo všetko za to zažila na gynekológii a na polícii, pomyslela som si, že keby sa mojej dcére niečo také stalo, tak by som jej radšej poradila, aby to ani neohlásila, keby mala toto preto zažívať.
Ja sama som zažila na polícii, po ceste s výťahom do vyšetrovačky, že vyšetrovateľ povedal môjmu exmanželovi vo výťahu:
“Aj ja mám niekedy chuť zbiť svoju ženu.”
Takže samotný vyšetrovateľ ešte násilníka chápe! Asi takéto zážitky môžte mať na polícii na Slovensku.
Potom som sa so znásilnením stretla u mojej ďalšej kamarátky, ktorá to nepovedala ani svojej mame, čo sa jej stalo. A ja sa jej teda vôbec nečudujem, že to nikde neohlásila. Má pokoj od sprostých zážitkov blbých ľudí.
Ohlásite znásilnenie a okrem násilníka ešte spoznáte ďalších blbých ľudí. Tak to má aký význam?
A potom som spoznala niekoľko žien, ktoré boli znásilnené, ale tie už všetky svojimi buď manželmi alebo bývalými priateľmi. Ani jedna to nehlásila, okrem tej, čo sa s tým dostala aj do novín aj keď nechcela. Lebo to už bolo haló, keď ju nahú priviazal na stoličku a kreslil si po nej krížiky, kde všade ju nožom bodne a ona ušla cez balkón k susedom.
Ešte tak, vyjadrujem radosť, že v našich končinách nás nikto nezahrabáva aj do zeme. A že sa teda znásilnenie dá ľahšie prežiť, že to ľudia okolo vás ani netušia, kto každý už bol znásilnený.
Hovorím, že ja sama poznám veľa žien.
Načo by o tom hovorili? Aby ste ešte riešili, ako si za to môžu samé a prečo si za to môžu a čo spáchali? Potrebuje niektorá takú hanbu od blbých ľudí? Hlavne pokoj od blbých ľudí.No ani jeden násilník sám o sebe nie je taká sila, akú môžte zažiť a pocítiť ako nepochopenie a len odsudzovanie od ďalších násilníkov v ich názoroch. Až to je sila, čo sa na to nabalí! A sú to presne tí ľudia, čo týmto vytvárajú podhubie pre tieto číny, že sa dejú. Najprv je tá sila a potom na niektorých jednotlivcoch len ako tolerovaná blbosťou vybuchne.
(Text bol zverejnený s predchádzajúcim súhlasom autorky. Autorka si praje zostať v anonymite.)
