Boj, nádej a naivita

Sedela som pri otvorenom okne v úplnom tichu, v hlave sa mi vírili myšlienky. Bojovala som sama so sebou, so svojim rozumom a so svojimi pocitmi. Nevedela som čo je pre mňa správne, len som si to myslela. Rozum vyhrával no i napriek tomu, kúsok nádeje tam stale bol. Veď ako sa hovorí nádej umiera posledná alebo skôr ženská naivita? Vedela som však jedno! V budúcom živote chcem byť chlap. Potlačila som slzy a hľadala čaro v teplom novembrovom počasí. Z premýšľania ma vytrhlo zvonenie telefónu. Číslo na displeji som nepoznala, no zdvihla som. 
"Dobrý deň pri telefóne kuriér mám pre Vás zasielku. Mohli by ste ísť dole?" Nič som si neobjednávala takže to mohol byť len darček, dedukovala som. Rýchlo som sa obliekla a vybrala sa dole, kde ma čakal kuriér s kyticou červených ruží- moje najobľúbenejšie. Zobrala som lístok do ruky a tajne dúfala že to bude ospravedlňujúca kytica, kytica na odhodlanie bojovať. 
Tak veľmi som sa mýlila. Moja posledná iskrička nádeje zhasla, nebolo to nič viac než moja naivita.
Tam kde som čakala boj, bolo vzdanie sa. Tam kde som čakala vysvetlenie nebolo nič. Preto zbabelo utekám a so slzami v očiach chcem zabudnúť. Lebo tá bolesť a sklamanie je viac než človek dokáže zniesť. Vrátila som sa k otvorenému oknu a nechala slzy stiecť po tvári.