Otvorila som okno! Presne to isté okno, ktoré som otvorila pred pár dňami, než mi zazvonil telefón. Novembrové počasie bolo chladnejšie než minule, no pocit ostával. Cítila som sa zle... Slzy sa kotúľali po mojej tvári a padali na parapetnú dosku. Zobrala som fľašu vína a naliala už tretí pohár.
Aspoň na pár hodín utopiť pocity v alkohole,pomyslela som si. Pomáhalo to! Tých pár otázok dedukovania čo mohlo byť, aké by to bolo a vlastne prečo, sa strácali. Konečne som pochopila vetu: 'Alkohol nevyrieši otázku ale aspoň na ňu zabudne.'
Po hodine som nevládala piť ,obloha bola tmavomodrá a Bratislava padla ďalšej bezvýznamnej noci. Bol najvyšší čas ísť spať. Bála som sa snov ale nemala som na výber, ráno aj tak pochopím že to bol len sen a žiť treba ďalej. Nehovorím že to riešim adekvátne ale robím to čo je v mojich silách- viac nevládzem. Chcem ísť ďalej ale je priskoro, nádej vo mne stále je a dúfam v zázrak.
Kedy to všetko prestane? Kedy sa prestanem trápiť. Trápi ho to vôbec? Prečo trpím?
Odpoveď však neprichádzala a tak som ľahla do postele a zaspala.
