Košíky ma jednak otravujú (ak už idem pre väčší nákup, zásadne beriem vozík) jednak je to zvyk. Tento zvyk sa mi zapáčil, keď sa sestra pred asi siedmymi rokmi vrátila z Anglicka, kde si zvykla na život bez košíkov. V hypermarketoch je to úplne bežné, ale v menších predajniach ešte nie (dokonca som v tescu zobral z pultu malinovku a keďže som bol smädný, kým som prišiel k pokladni, polovicu som z nej vypil a nikto mi na to nič nepovedal (konieckoncov, nehádal som sa pri pokladni na tom, že platím plnú sumu za pol fľaše)).
Schválne si to skúste: zájdite do samoobsluhy a nevezmite si košík. Chodťe na predajnú plochu len tak, s rukami vo vreckách. Zrazu sa stávate psom bez košíka. Za vami sa potichúčky mačacím krokom plíži predavačka, dýchajúc vám na chrbát. Mačka si tak plní svoju povinnosť, ale keďže ste bez košíka, automaticky predpokladá, že vybraný tovar dáte do vrecka. Ostatní, s košíkom, majú veget, nakupujú čo sa im páči bez toho aby boli neustále sledovaní.
Minule som dokonca v jednej samoobsluhe ešte len prekročil prah nákupnej plochy a už aj ma jedna z mačiek upozornila na to, že mám prázdne ruky (predpokladajúc evidentne, že rovnaký stav nebude v mojich vreckách, rukávoch a podobne pri opustení obchodu). Len som jej zamrmlal že idem len tuto pre keksík a šiel som ďalej. Ako už neraz, nalepila sa na mňa (aj keď obvykle to robievajú bez predchádzajúceho upozornenia, ako sa mi to stalo aj dnes) a sledovala ma celý čas. Ale aspoň mi tým dávala pozor na peňaženku, všakže.
Protiklady sa priťahujú a mačky to možno robia iba preto, lebo ako pes sa im páčim. Ale skôr by sa mali venovať prefíkaným kocúrikom. Nerozumiem tomu, prečo ak nemám košík, automaticky som pokladaný za nepriateľa. Akoby človek s košíkom bezúhonne kládol veci tam, kam patria. Patria hlavne k pokladni, nie do košíka. Ak na vás nejaká mačička vytiahne pazúriky, pokojne, bez náhubku jej povedzte, že idete len pre keksík.
Foto v perexe: aboveseven.com
