Roznášač

Vraj nie veľa peňazí, ale ani muziky vyludzovanej koliekami vozíka nebude mnoho. Je rozhodnuté, jedinkrát, na skúšku, privezú nám letákov. Aj priviezli. Vzhľadom k mojim naivným predstavám ich bolo nepredstaviteľné kvantum.
Moja predstava: Zopár jemných (tým pádom na váhu nenáročných) papierikov.
Realita: Osem druhov letákov, jednolistových, aj takých, vďaka ktorým sa môžeme považovať za čitateľov kníh, aspoň takých záchodových.
Tak som sa vybral pomáhať s ich skladaním, pozorne vziať do ruky ten najväčší a doň postupne vkladať ostatné. Dve hodiny som vďaka tomu nedobrovoľne sledoval nedeľný televízny program.

Onedlho po tom stretávam kamarátku s priateľom na prechádzke, rozhovor je takýto: "Kam si sa vybral?" "Ále, mama sa rozhodla že ide roznášať letáky..." "Hmm, takže ideš na to, hej?:-)"
Vraví sa, že rodina každému niečo dá "do vienka", determinuje. Je to pravda.

V princípe je to veľmi zaujímavé. Aspoň na prvý krát. Kráčam si s nákupným vozíkom (takým tým pláteným, nie kovovým z obchodu), dívam sa okolo, deň je pekný, slnečný. Videl som veci nevídané. Vola, s ktorým sa bohvieprečo a priori neznášame, hoci sme sa vlastne nikdy nerozprávali. No ale keď ide po parkovisku stovkou na Fabii... V dvoch bytovkách stojacich vedľa seba bývajú dohromady tri rodiny s rovnakým priezviskom, v iných menovci bývalých frajeriek. Charaktery ľudí. Jedni pozdravia pekne, krásna mladá dáma odpovedá na pozdrav úsmevom a slovami "Dobrý deň prajem", iní, trebárs postarší pán ledva odhmmkne (sexuálnu orientáciu majú obaja napísanú na čelách). Väčšina je (bolo ich dosť, nedeľné popoludnie vyhnalo ľudí na vzduch) slušne stručná. To ma prekvapilo, čakal som pohľady "booože, zasa reklamy". Usmievajú sa. Neviem kto koho oblbol, ale usmievam sa s nimi.

Schránky. Odstavec sám o sebe. Aj tam možno pobadať charakter. Niekto napíše citlivé "prosím, nevhadzujte letáky", iný si vyslovene nežiada, aby sa do jeho krásne ošarpanej schránky ovenčenej titulom, dostal čo i len jediný. Ten by ani neodhmmkol. Najhoršie schránky sú tie klasické staré plechové. Ideálne sú modernejšie, ktorých vstupný otvor smeruje priamo na ulicu, netreba ani do vchodu ísť. Sú veľké, pošta do nich padá sama. Ak sa vo vchode rozhodujete, či vymeniť alebo nevymeniť, odporúčam vymeniť. A ak si letáky neželáte, napíšte to na schránku. Viditeľne a na záklopku. Roznášač môže dumať nad zmyslom vesmíru a malé nápisy si nevšimne. Ale záklopku si všimne. Tak si to nalepte tam, najlepšie krikľavou farbou.

Prechádzka príjemná, detiská pobehujú okolo mamičiek, psíky močia pod stromy na ktorých sa urodili mačky, dospeláci debatujú a učia potomkov slušne sa pozdraviť. Neviem prečo je tradičné na život nadávať, keď aspoň občas má každý z nás na chvíľu dobrú náladu.