Pred Vianocami som sa ocitol v kníhkupectve. Ešte som len vošiel dnu a už aj som začul ako sa zákazníčka pýta: "Prosím Vás, nemáte nejakú literatúru o traktoroch?" Takáto požiadavka, pre mňa až fascinujúca ma prekvapila (mal som v rukách už všelijaké knihy, videl som ich ešte viac, aj manuál na Škodovku Stodvadsiatku, ale traktor ma naozaj prekvapil), udivene som otvoril hubu a vyzeral zrejme ako chumaj, keďže som sa popri tom aj usmial. Ale treskot sánky (mojej) o podlahu bolo počuť až keď predavačka so stoickým pokojom zaklincovala: "Jasné, tam v druhom regáli."
Iste sa vám už stalo, že ste vo výťahu vytiahli kľúče, hoci ste nešli do svojho bytu, proste zvyk. Predvčerom som bol v meste vybaviť zopár vecí. Bol som unavený, boleli ma nohy, v hlave kopa pracovných a iných starostí, zadumaný... a stál som popri tom všetkom na zastávke. Pozriem sa tak naľavo: trolejbus prichádza. Fajn, nemám mesačný lístok, automatizované konanie prikázalo strčiť ruku do vrecka a vytiahnuť "štikací" lístok. Ruka do vrecka siahla (trolejbus už zastavoval), ale do nesprávneho. Automatické konanie asi z inej hemisféry totiž akceptovalo požiadavku na ruku vo vrecku, ale bohvie prečo akceptovalo aj dvere predo mnou. A tak som tam pekne - krásne vytiahol z vrecka kľúče a hybaj odomykať trolejbus...
Faux pas, poznáte. Ja tiež. Bol som včera nakupovať oblečenie, zazrel som akúsi z videnia známu tvár, predáva tam (doteraz som to netušil). Žoviálne si zdravíme, odpovedám "Mám sa dobre" a pýtam sa kde nájdem zelený sveter. Chodí so mnou po obchode, hľadáme, vyberáme, starí známi. Vybral som si tovar, chystáme sa prehodiť ešte zopár viet, dostávam otázku či mám ešte funkčný web a či ešte píšem básničky. Nechápem, odpovedám "nie, áno", debatujem, spomínam. Nespomenul som si doteraz, neviem ako sa volá, odkiaľ sa poznáme, nič. Aspoňže som pri vstupe do obchodu spoznal tvár a usúdil, že sa treba pozdraviť.
