Mal som veľmi zaujímavý rozhovor pri ktorom sa jednoducho nedalo inak a časť som si zapísal .
Môj veľmi dobrý kamarát sa mi rozpovedal o jeho už bývalej partnerke a časť jeho jeho výpovede ktorý jej povedal vám napíšem ...
"Čo mi chce týmto všetkým vesmír povedať, čo !! Že nie som hodný žitia?!
Pocit keď sa z myšlienok stáva nočná mora .Pocit keď pri obyčajných veciach ktoré dennodenne v živote zažívam vracajú späť teba.
Moje telo necítim, stalo sa z neho mojej duše väzenie, pustý hrad , dom hrôzy a aj tak tie dvere otváram lebo v tej bolesti nachádzam teba .
Nie , ja už ich nechcem otvárať !!!
Miloval som smiať sa a tešiť sa, ale už sa moje pery nesmeju, nedokážu to . Moje oči ?! Iba pustina v ktorej diaľke stojíš ty . Nedokážu už ani pustiť slzy a tak rád by som chcel ale nedá sa .
/Opýtal sa .... Čo vlastne znamená slovo milujem ?!
Je to presne to čo si opísal , len to cítiš už cítiš iba ty ....odpovedal som ..../ "
Nad jeho všetkými slovami som sa zamyslel a opýtal sa sám seba ,prečo sa vo chvíli keď ubližime , nezamýšľame ako tým druhej osobe ubližime a to nemyslím len rozchod vo vzťahu,môže to byt vzťah medzi blízkymi, priateľmi alebo pracovné vzťahy.
Nevyberáme slová , hráme sa z jeho myšlienkami . Zrazu sa správame tvrdo, falošné ,sebecký ,tvárime sa ako keby tá osoba ku ktorej sme mali veľmi blízko zrazu neexistovala .
Nestarame sa o to , je nám to jedno , veď zažívame nový začiatok!
Každý nový začiatok je predsa koniec niečoho a nemôže nám byt jedno že osoba ktorej sme ublížili prežíva možno najhoršiu chvíľu v živote.
Ako s tým pocitom v tom novom živote môžme fungovať , alebo je nám to fakt jedno ?! naozaj sme taký falošný a sebecký ?!
Ale aj ,falošný voči sebe ,klameme aj seba ?!
A bude potom všetkom aj ten nový životný začiatok taký skvelý bez toho aby sme sa nebáli pozrieť do zrkadla ,alebo oči toho druhého ?!
Zo začiatku možno áno , ale čo ak sa situácia zopakuje len v opačnom garde a ten nešťastný budeš práve ty ...
Najosamelejším človekom je ten, čo stratil lásku.
Ernest Hemingway
