(zákulisný článok k reportáži z púte chasidských Židov, ktorá vyšla v aktuálnom (04/25) čísle magazínu Lidé a Země)
„Toto je tvoja prvá skúsenosť s ortodoxnými Židmi?,“ reaguje na moje nekonečné vypytovanie sa mladík z New Jersey. Stojíme na hlavnej ulici maďarskej dedinky, ktorá je v týchto dňoch zaplavená tisíckami jeho súvercov z USA a Izraela. Prišli si sem uctiť výročie smrti „zázračného rabína“ prezývaného Reb Shayele, ktorý bol prekvapivo slovenským rodákom. Náhle si spomeniem, že jednu skúsenosť s ortodoxnými Židmi predsa len mám – a možno práve kvôli nej som sa vybral na kuriózne zhromaždenie ultrakonzervatívnej komunity, ktorá je v očiach verejnosti známa svojou uzavretosťou a hlboko nábožným životom v súlade s prísnymi nariadeniami.
Pred niekoľkými rokmi som bol so ženou na výlete v Izraeli. Najmä v Jeruzaleme sme mohli pozorovať skupiny rôznych odnoží ortodoxnej komunity, ktoré sa od seba líšili napríklad úpravou vrkôčikov na bokombradách. Upútali môj záujem, avšak za celý týždeň sa mi s nimi nepodarilo nadviazať žiadny kontakt. Zmenilo sa to až v piatkový večer, kedy sme sa tesne pred odletom domov vybrali na večeru do jednej z mála otvorených reštaurácií. Práve sa totiž začínal šabat. Ulice sa vyprázdnili, podniky zamkli svoje brány a každý trávil deň odpočinku so svojou rodinou. Krátko po odchode z reštaurácie sa pred nami zjavila trojica mužov s tradičnými oblekmi a klobúkmi. S kamennou tvárou a biednou angličtinou sa nás pýtali, či sme Američania. Zmätok nás neopúšťal ani po ďalšom kole podobných otázok. Muži následne spomenuli choré dieťa, ukazovali prstom na neďalekú bytovku a žiadali nás, aby sme išli s nimi. Žene sa to nepozdávalo, napriek podivnosti celej situácie som ale nadobudol pocit, že nám nič zlé nehrozí. Vkročili sme za nimi do tmavého bytu, v ktorom sme nejasne vnímali prítomnosť množstva ľudí. Nenápadne dávali najavo, že by bolo skvelé, keby som zažal svetlo. Na veľkú radosť osadenstva som to roztržito urobil a za odmenu sme boli ponúknutí colou a červeným vínom. Dôvody ich nevšedného konania som pochopil až dodatočne. Ortodoxní Židia majú počas šabatu zakázané používať elektrinu a zažatie svetla je považované za porušenie biblického zákazu „založenia ohňa“. V prípade núdze sa musia vynájsť a nepriamym spôsobom naznačiť Nežidovi, aby vypínač stlačil namiesto nich.
TICHO, VINIČ, POĽNÉ CESTY
Môj ďalší stret s ultrakonzervatívnymi Židmi nastáva práve teraz. Na púť chasidských Židov nás do maďarského Bodrogkeresztúru privádza postava zázračného rabína, ktorý tu žil do roku 1925. Okrem spomenutej historky nemám so židovstvom žiadne skúsenosti a v dedine sa snažím zistiť viac o rabínovi, ktorý i po 99 rokoch od svojej smrti údajne naďalej vykonáva zázraky. Keďže modlenie sa pri rabínovom hrobe vraj „skutočne funguje“, návštevnosť sa v posledných rokoch pravidelne násobí. V roku 2004 sem prišlo na výročie smrti 150 chasidov a v roku 2013 ich pricestovalo 1000. Asi málokto tušil, že v roku 2023 navštívi rabínov hrob 35 000 veriacich a z dedinky sa za pár rokov stane masové pútnické miesto.
Dedina je uzavretá a policajt nás pohybom ruky naviguje k záchytnému parkovisku pri malej železničnej stanici. Po vystúpení z auta zbadáme skupinu spievajúcich Židov. Sedia na koľajach, ktoré možno ešte zažili časy, keď po nich odvážali ich predkov do koncentračných táborov. Tí, čo prežili, emigrovali do Ameriky. Dodnes žijú v New Yorku a pri návšteve tokajského regiónu sa rozplývajú nad tichom, viničom a poľnými cestami. Práve pôvab východoeurópskej prírody bol impulzom, ktorý stál v 18. storočí za vznikom chasidského hnutia. Spolu s kolektívnou traumou z osudu ich predkov počas 2. svetovej vojny je možno práve krása regiónu ďalšou okolnosťou, ktorá prispieva k mimoriadnemu záujmu chasidov o nenápadný Bodrogkeresztúr.
„Všetky tie drobné obce, každá ako samostatné kráľovstvo, v ktorých v mene Božom vládli rabíni-svätci, všetky tie slávne modlitebne a univerzity v chatrných a prikrčených chalupách, to všetko sa premenilo v zrúcaniny alebo spálenisko. Všetci tí chudobní, pokorní a šťastní ľudkovia Boží, najviac bezbranní zo všetkých bezbranných, najmierumilovnejší národ na svete, tí všetci zahynuli vojnou.“, hovorí o temnom konci chasidských dediniek pražský spisovateľ František Langer v predslove knihy Devět bran, ktorej autorom je jeho brat Jiří.
PRÍBEHY AKO ZDROJ CHASIDSKÉHO UČENIA
Esenciou chasidského pohľadu na svet sú ústne predávané príbehy, zachytávajúce zázračné udalosti, odohrávajúce sa najmä v 18. storočí počas vzniku a rýchleho šírenia sa hnutia. Rabíni v newjorských i jeruzalemských ješivách denne rozprávajú poučné historky, odohrávajúce sa napríklad v ukrajinských lesoch, kde chasidizmus vznikol, alebo na trhoch maďarského vidieka, kde v biede a prenasledovaní živorili chasidské dynastie. Podľa znalcov kabaly sa do týchto príbehov premieta židovská mystika, ktorá sa pôsobením chasidov premenila na literatúru. Ich príbehy obsahujú sväté svetlo, ktoré podľa veriacich vyžaruje i z ich zázračných rabínov. Smerujeme k domu Reba Shayele, ktorý patrí medzi jedného z nich.
Snáď v každom rozhovore je spomínaná celosvetová sláva rabína, ktorý sa stal „zázračným“ už počas svojho života. Podľa legendy dokáže jeho portrét odháňať od príbytkov potkany a preto visí podobizeň rabína napríklad na domoch v Izraeli. Mnohé židovské obchody v Amerike nadväzujú na legendy o jeho štedrosti rozdávaním jedla. A keď sa počas svojho života náhodou prešiel po maďarskom trhu, obchodníci zaznamenávali násobne vyššie tržby. Prekvapivo ho nikto nepozná na Slovensku, kde sa podľa Wikipedie narodil a strávil svoje detstvo. Keď to fotografka Katka spomenie v časti vyhradenej pre ženy, jej nové známosti sa zamračia a nesúhlasne kývu hlavou. Aj mne sa tu počas podobných debát často napĺňajú niektoré predsudky o ich komunite. Chvíľami mám pocit, že rozhľad ľudí, s ktorými sa rozprávame, sa začína a končí kázňami rabínov, od ktorých čerpajú všetky svoje vedomosti.
Chasidskí Židia nenavštevujú verejné školy, ale vlastné ješivy. Trávia v nich síce celý deň, bežné predmety sa tu však vyučujú iba minimálne, prípadne vôbec. Hlavnou učebnou látkou je Talmud a komentáre k nemu. Ich život je obmedzený takmer výhradne na spoločenstvo, v ktorom žijú a preto nemajú veľké znalosti o vonkajšom svete. Bolo by ťažké uhádnuť, že ľudia, ktorých spovedáme, sem prišli z New Yorku. Nemajú prízvuk a namiesto angličtiny preferujú jidiš, čiže stredovekú hebraizovanú nemčinu. Ich rodiny emigrovali do USA už po roku 1945, mnohí z nich napriek tomu používajú angličtinu iba sporadicky.
HLAVNE NIČ NEMENIŤ
Kým asimilovaní a modernejší Židia preferovali držať krok s dobou, základným princípom viery chasidov bolo nič nemeniť a navždy pokračovať so životným štýlom predkov: či už ide o oblečenie, stravu, používanie jazyka jidiš, alebo náboženskú vieru, pri ktorej má vždy hlavné slovo rabín.
Cudzincom preto dvíha obočie už len ich samotný vzhľad. Pokiaľ by to nestačilo, nálepku čudáctva spečatí dodržiavanie prísnych pravidiel a vyhýbanie sa moderným technológiám. Po hodinách sedenia za obrazovkou pri písaní reportáže si ale sám uvedomím, že za posledný rok som sa najlepšie cítil počas týždňovej pauzy od mobilu a počítača. Možno som sa tiež najprv pousmial, keď sa nám ortodoxní Židia zmienili o používaní kóšer mobilov, ktoré filtrujú neželaný obsah. Pritom v našej pro-technologickej spoločnosti považujeme za bežné, keď sme od malička v televíznych novinách a na sociálnych sieťach vystavovaní násilnému obsahu, ktorý za sebou zanecháva nežiaduce stopy.
Chasidi k nám občas pristupujú podozrievavo, čo je však prirodzené, keďže sme na ich udalosti votrelcami. Okrem nás sme tu stretli iba zopár Nežidov, pokiaľ teda nerátame obyvateľov obce a brigádnikov, pomáhajúcich s hladkým priebehom akcie. Aj keď sme od účastníkov podujatia oddelení pomyselnou stenou, väčšina oslovených je ochotná reagovať na naše otázky o rabínovi a ich viere. Stereotyp o židovskom držgrošstve je narúšaný pohostením, ktorého sa nám dostáva v jedálni rabínovho domu. Ostatné miestnosti sa využívajú na modlenie, ktoré na konci dňa vrcholí tancom a spevom.
POZORUHODNÁ CHASIDSKÁ LITERATÚRA
Početné rozhovory v dedine sa podobajú jeden na druhý. Rabínovu výnimočnosť vyzdvihujú prominentné postavy maďarského židovstva, rabínov pra-pra-pravnuk i náhodne oslovení veriaci. Skeptický hlas vo mne upozorňuje, že u nich absentuje vlastný názor a akýkoľvek individualizmus.
Vysvetlenie ich správania mi po návrate domov ponúka spomínaná knižka Devět bran. Jej autor, pražský básnik Jiří Langer, sa ako 19-ročný mladík v roku 1913 vydal do Haliče a u chasidov zažil duchovné obrodenie. V opise svojich zážitkov spomína, že „svätci nevyslovovali slovko „ja“. Namiesto toho vraveli napríklad „my“. Dôvodom je, „... že ľudská osobnosť nie je nič jednotného, ale je zloženinou mnohých oddeliteľných duší a o nejakej „individualite“ nemôže byť reč. Tiež nie sme nijako presne ohraničení a celý Boží svet je jedna hromada, jedno teleso.“
Podľa ďalšieho spisovateľa Martina Bubera by sa chasidský dôraz na medziľudskú vzájomnosť mohol dokonca stať nápravou západného individualizmu.
Pri debate s fotografkou Katkou na lavičke uprostred dediny kritizujem chasidov za opakovanie tých istých legiend, v ktoré tak neochvejne veria. A opäť, až doma sa pri čítaní chasidských kníh dozvedám o význame spomínanej rozprávačskej tradície, ktorá v nezmenenej podobe uchováva filozofiu hnutia.
„Kedykoľvek sa tie príbehy znova rozprávajú, tak ono sväté svetlo, ktoré je v nich ukryté, pokračuje vo svojom prúdení.“ (Pavel Hošek)
„Rozprávať príhody zo života svätcov je totiž jedným z najzáslužnejších činov každého chasidského človeka. Hovorí o nich teda pri každej príležitosti. Pri jedle, pri štúdiu, počas jazdy vo vlaku. Najmä však vo výroční deň svätcovho úmrtia,“ uvádza Langer, k čomu naznačuje i spôsob, akým by sme mali na príbehy nahliadať: „Chasidi vedia, že nie všetko, čo si o svojich svätcoch hovoria, sa naozaj stalo, ale to nevadí. Ak snáď niektorý svätec rozprávaný zázrak v skutočnosti neučinil, určite je to zázrak toho druhu a povahy, že iba on mal schopnosť ho vykonať.“
ÚČINNEJŠIE NEŽ MODLITBA
Príbehy sú plápolajúcim plameňom, ktorý poslucháčov vtiahne k samým základom chasidizmu, do mystickej atmosféry 18. storočia, kedy boli svätí rabíni „s Hospodinom takmer v intímnych stykoch, dovolia si byť k nemu bezmála drzí, takže nakoniec nejaký ten Boží zázrak vyzerá ako susedská výpomoc,“ opisuje Langer. Živá zložka stáročných príbehov opakovane obnovuje prerušené spojenie medzi nebom a zemou. Ich rozprávanie je podľa chasidov účinnejšie než modlitba a uzdravuje svet.
„Kedykoľvek sa tie príbehy znova rozprávajú, tak ono sväté svetlo, ktoré je v nich ukryté, pokračuje vo svojom prúdení.“, vykresľuje český religionista Pavel Hošek, autor knihy Chasidské příběhy.
Práve v tom sa skrýva rozlúštenie záhady, prečo prúdia húfy chasidov z New Yorku do malej dediny v Maďarsku a prečo sa niektorí obyvatelia obce obávajú, že si ju chcú chasidi opäť „prisvojiť“. Tokajské vinice sú pre židovských exulantov bájnou zasľúbenou zemou, ktorá rozozvučuje ich predstavivosť už od útleho detstva. „V pouličnom ruchu Brooklynu už nemôže trvať mystická skutočnosť, ktorú mohol chasidský národík prežívať iba vo svojej haličskej odlúčenosti od sveta a od doby, v chudobe, v ktorej si boli všetci rovní, v slobode, v ktorej boli podrobení a vo vznešenosti, ktorá na ich obce padala z múdrosti a zázrakov ich posvätných rabínov,“ uvažuje Langer.
BOH ROZPRÁVA VESMÍR
Podľa Rami Shapira, autora knihy Chasidské poviedky, nadobúdajú príbehy intenzívne účinky zasiahnutím fantázie. Ukážu nám odlišný spôsob vnímania reality, ktorý premení naše uvažovanie a zmení spôsob, akým sa pozeráme na svet i sami na seba. „Nič sa nemení, iba naša myseľ, a to, pochopiteľne, mení všetko,“ hovorí Shapiro. Po zahĺbení do príbehového sveta sa naspäť do reality vynoríme premenení, iní, než sme boli predtým.
Zázračná moc príbehov má podľa Shapira božský pôvod a spolu s ďalšími chasidskými autormi považuje náš svet za román, ktorého autorom je Boh. Hošek k tomu dodáva, že „všetci títo vykladači chasidských príbehov vyslovujú myšlienku, že jedným zo spôsobov, ako vo svetle Hebrejskej biblie vyjadriť tajomstvo stvorenia, je povedať, že Boh rozpráva vesmír. Boh ako nebeský rozprávač rozpráva dejiny vesmíru a dejiny ľudského pokolenia.“
Oslavné legendy o živote a schopnostiach rabína pochopiteľne nie sú presnými historickými faktami a preto som sa rozhodol získať informácie aj z iných zdrojov. Zhodou okolností sme spojili sily s maďarským kolegom, ktorý tu taktiež robil reportáž. Informoval nás o tom, že celá maďarská tlač 20. storočia je digitalizovaná – v archívoch vďaka tomu dohľadal osemstranový článok židovského novinára, ktorý za rabínom vycestoval v roku 1910 a osobne si išiel overiť zvesti, ktoré sa o ňom šírili už počas jeho života.
KONFLIKT MEDZI TRADÍCIOU A POKROKOM
Novinár Miksa Szabolcsi sa pôvodne chcel stať rabínom, nakoniec ale viedol židovský náboženský týždenník Egyenlőség. Tento učený veľkomestský Žid sa vybral za nevzdelaným vidieckym rabínom, ktorý v hladovej doline na východe Maďarska záhadne hostil desiatky ľudí denne. Novinár vystúpil z vlaku a nechal sa dedinčanmi nasmerovať k domu, v ktorom sedíme práve teraz, o 114 rokov neskôr.
„Celý svet nenávidí Židov a všetci Židia nenávidia chasidov,“ s nadnesenou priamočiarosťou komentuje vo svojej knihe Langer. Možno v podobnom tóne sa v rabínovom dome nieslo stretnutie dvoch rozličných židovských prúdov. Tak ako iní asimilovaní budapeštianski Židia, aj novinár sa pravdepodobne díval na chudobných a špinavých chasidov z východného Maďarska so zmesou povýšenosti a hnevu.
Pokrokového a racionálneho Žida z Budapešti privítal v zaostalej zemplínskej župe obézny muž v saténovom kaftane siahajúcom až po zem. Výzor rabína, staršieho pána na prahu šesťdesiatky, nenaznačoval nič mimoriadne. Novinár sa s ním zhováral celý večer a podľa svojich slov išiel spať rozčarovaný.
„Rozprával som sa s ním celé hodiny, ale sklamaný som sa vrátil do svojej izby. Nepočul som od neho nič také, čo by sa dalo očakávať aj od menej slávneho zázračného rabína.“
NEVZDELANÝ SVÄTEC?
Väčšinu článku tvorila útočná kritika. Rabín používa „najneslušnejší a najnezrozumiteľnejší poľský židovský žargón“, v jeho chrapľavom zajakávaní, „nie je ani najmenšia stopa po sčítanosti či poznaní – a predsa ho všetci zbožňujú a čakajú na jeho slová. Kto len tomu rozumie?“
Novinár pri návšteve zatajil, že je židovský učenec. Rabín jeho identitu nepoznal a nepýtal sa ani na jeho meno. Keď zostali osamote, novinár prešiel k hlavnému cieľu svojej cesty, chcel s nim viesť duchovné rozhovory a bližšie spoznať rabínov výklad svätého písma.
„Zapadli sme do nevídaných končín. Ideš, ideš po chodníku akejsi slepej uličky, potom vstúpiš do odrených dverí s rozbitou sklenenou tabuľou, prejdeš dlhou chodbou, kde to páchne liehom, kožou, cibuľou - a zrazu stojíš stovky kilometrov od miest, ktoré si míňal pred minútou. Mravenisko bradatých židov, v reštiacich a pobehujúcich sem a tam, reč, akú si nikdy nepočul, nepreberné bohatstvo klobúkov, širákov, čiapok a hučiek, aké si nikdy nevidel, modlitby alebo hádky, nikto to nepozná, ťahavé náreky, a tie tváre! Bledé a predsa pohyblivé, nepokojné, zvedavé, chytrácke a jedna druhej čímsi nevyspytateľným podobná.“ (Egon Hostovský v knihe Dům bez pána)
Odpoveď zázračného rabína na neho zapôsobila ako studená sprcha: „Ja neštudujem,“ ozval sa ľútostivým hlasom. „Nenechajú ma učiť sa. Návštevníci ma natoľko zaneprázdňujú, že sa k štúdiu nedostanem. Aj teraz čaká vonku celá skupina ľudí, aby sa so mnou rozlúčili. Neodídu, kým s nimi neprehovorím.“
Rabín podľa novinára nie je vôbec vzdelaný, neovláda písmo, dokonca spochybňuje, či je vôbec rabínom. U chasidov sa tradične uplatňuje dynastický princíp a rabínstvo sa dedí z otca na syna. Reb Shayele však bol iba pomocníkom u svojho učiteľa, ktorý si ho mimoriadne obľúbil. Keď učiteľ zomrel, jeho prívrženci sa nepridali k jeho nasledovníkovi, ale prekvapivo práve k jeho pomocníkovi. Po radu a pomoc za ním chodilo toľko ľudí, až kvôli nemu štátne železnice upravili cestovné poriadky a niektoré dni boli vypravované do Bodrogkereszúra mimoriadne vlakové spoje. I za bežných dní zabezpečovalo občerstvenie hostí v rabínovom dome až 25 verných stúpencov a pomocníkov.
POKORNÁ VEDOMOSŤ
O to viac nemôže novinár uveriť tomu, čo vidí a počuje. V článku sa opäť rečnícky zamýšľa: „V Židovi, aj keď je zaostalý, nemožno zaprieť múdrosť. Prečo mu teda rozum zoči-voči tomuto mužovi zlyháva? Čo ho na ňom fascinuje?“
Od zázračného rabína by očakával múdru reč, dostáva sa mu pravý opak. Jiří Langer hovoril o svojom chasidskom učiteľovi, svätcovi z Belzu: „Svätý rebe reb Ber úzkostlivo skrýval svoje skutky pred zrakom sveta, takže sa nezasväteným javil ako úplne obyčajný človek“ – chasidská literatúra opakovane pripomína, že rabíni nepotrebovali nikomu nič dokazovať a vo svojej pokore sa často pokúšali vyvolať protichodné zdanie.
Pobúrený a sklamaný novinár ráno opúšťa dedinu. Maďarská tlač sa rabínovi opäť venovala až o 15 rokov. Spomína sa v nej ako rozdával pokyny i na smrteľnej posteli, keďže si robil starosti o to, aby dostali návštevníci jeho pohrebu teplé jedlo. Zomiera v roku 1925 a tisíce ľudí prichádzajú na pohreb špeciálnymi vlakovými spojmi.
Podľa židovských historikov sa „bežní“ Židia pozerali na chasidov zhora a považovali ich za spiatočníckych, chudobných príbuzných. Doboví kritici nezabudli poukázať na fakt, že sa šíri iba v najchudobnejších a najzaostalejších oblastiach východnej Európy. Chasidstvo na územie Slovenska a Česka takmer nepreniklo. Výnimkou je napríklad spomínaný Jiří Langer, ktorého „vlažný“ prístup k židovskej viere sa po stretnutí s chasidmi premenil na oddanú zbožnosť.
O RADIKÁLNYCH DOBRÁKOCH
Do dediny som prišiel iba s minimálnymi informáciami o chasidoch. Po spoločnom víkende som ich považoval za síce neškodných, ale zvláštnych. Z racionálneho pohľadu a urýchlených záverov by som tiež mohol pranierovať ich „spiatočníckosť a nevzdelanosť“.
Prívlastok „ortodoxný“ v čitateľovi okamžite ľahko vzbudí dojem náboženských fanatikov. Až dodatočné štúdium krásnej chasidskej literatúry mi pomohlo pochopiť, že som si ich zaškatuľkoval nesprávne. Chasidov radí medzi „extrémistov“ ich stáročia nezmenený výzor a dôsledné dodržiavanie zvykov, ich sympatické učenie ale hlása nenásilie a dosiahnutie Boha skrz dobrotivé skutky k blížnemu. Paradoxom je, že napriek „radikálnej“ povesti hľadajú harmóniu v zlatej strednej ceste. Odmietajú bezmyšlienkovité podliehanie pudovým vášňam, rovnako ale nevidia dôvod na asketické odvrátenie od sveta, keďže i bežná činnosť sa môže stať bohoslužbou. „To sa týka i tliachania v krčme, popíjania pálenky a vyspevovania maďarských ľudových pesničiek o láske medzi milým a milou. I v týchto piesňach je totiž možné nájsť inotajné vyjadrenia svätých tajomstiev,“ píše vo svojej knihe Hošek. Služba Bohu všednými každodennými činnosťami dokonca patrí medzi hlavné princípy chasidského spôsobu života.
Cieľom každého človeka je nájsť cestu svojho srdca, objaviť úlohu, ktorá zodpovedá jeho jedinečnosti. Chasidské učenie pripomína existenciu nekonečna zdanlivo protichodných ciest, ktorými sa dá pomáhať pri premene sveta na Božie kráľovstvo: kým jeden slúži Bohu pôstom, ďalší ho oslavuje jedlom.
O hľadaní rovnováhy medzi dvoma krajnosťami hovorí i chasidské podobenstvo o chôdzi po povraze, ktoré na jednej mierovej konferencii v Indii prekvapivo citoval dalajláma.
„Baal Šem Tov (zakladateľ chasidského hnutia) raz míňal skupinu svojich žiakov a tí ho oslovili: Majster, v čom spočíva tajomstvo života? Neviem, odpovedal Baal Šem Tov. Potom pozrel na užasnutých žiakov a dodal: Ale poviem vám príbeh. Dvaja ministri jedného kráľa sa dopustili zločinu a mali byť popravení. Kráľ ich ale mal veľmi rád a chcel im dať šancu. Nechal natiahnuť povraz medzi vrcholky dvoch vysokých kopcov a vyhlásil, že kto prejde po povraze z jedného konca na druhý, dostane milosť. Prvý z oboch ministrov vyrazil a podarilo sa mu prejsť po lane až na protiľahlý kopec. Ten druhý naňho zdola zavolal: Ako si to prosím ťa dokázal? Ani neviem, odpovedal. Keď som sa nachyľoval na jednu stranu, napriamil som sa a vyklonil mierne na opačnú stranu, kým som nezískal rovnováhu, a keď ma to potom ťahalo k druhej strane, zase som sa napriamil, kým som znova nezískal balans. A v tom spočíva tajomstvo života,“ uzavrel svoje rozprávanie Baal Šem Tov (z rozhovoru „Po provaze mezi kopci“, Shumi Berkowitz).
ESENCIA PRAPÔVODNEJ ĽUDSKOSTI
Keďže Božia prítomnosť preniká všetkým, chasidi na rozdiel od iných náboženstiev odmietajú dualistické triedenie na posvätné a profánne, alebo na duchovné a hmotné. Ak je celé stvorenie Božím chrámom, tak neexistujú žiadne špeciálne priestory, kde by bol Boh prítomný viac ako inde. „Večnosť sa dá nájsť v každom okamihu, každý stôl sa môže stať oltárom a každý človek veľkňazom,“ zdôrazňuje Elie Wiesel, jeden z najznámejších chasidských spisovateľov.
Už spomenutý Martin Buber objavil v chasidizme ideál autentického človečenstva, keďže sa v ňom nenachádza iba niečo prapôvodne židovské, ale i esencia prapôvodnej ľudskosti, s čím sa môže stotožniť každý a vďaka čomu sa chasidské príbehy rozšírili do celého sveta.
Chasidov preslávil i Chaim Potok, ktorého knižní hrdinovia sa tak ako mnohí chasidi snažia vysporiadať s napätou situáciou, do ktorej sa narodili. Hľadajú zmier medzi tradíciou a modernitou, ktorý by im umožnil držať krok so súčasným svetom a zároveň zachovať vernosť tradícií svojich otcov. Tento univerzálny duševný rozpor ani zďaleka neprislúcha výhradne chasidom a podľa Hošeka sa vystupňoval v 20. storočí krízou západnej kultúry, ktorá sa napriek úspechom vedy skompromitovala napríklad v dvoch svetových vojnách. Absencia viery na úkor racionálnosti vyvoláva v západnom človeku vnútorný konflikt, ktorí zažívajú i postavy Potokových románov.
Čo nám bráni v tom, aby sme videli svet tak, ako chasidskí učenci, ktorí zistili, že iskierky Božského svetla sú ukryté všade? Tajomstvo vraj spočíva v otvorení očí. Zakladateľ chasidského hnutia Baal Šem Tov pripomína, že aj keby pred nami žiarilo to najoslnivejšie svetlo, ľahko ho zakryje obyčajná ľudská ruka, ak si ju dáme pred oči.
