Krakatoa (alebo Krakatau)

Úvod by som chcela venovať spomienke na všetky obete, ktoré zahynuli v dôsledku výbuchu sopky Krakatoa, vzdialenej len asi 35 km od ostrova Jáva dňa 27. augusta 1883. Bolo ich vyše 35 000. Hlboko súcitím s tým, za akých okolností zahynuli.Súčasne sa musím úprimne priznať, že ma celá táto udalosť nekonečne fascinuje. Pri predstave, že v dôsledku tohto výbuchu vznikla vlna vysoká 40 metrov (asi 12 posch. budova), že výbuch bolo počuť v mieste vzdialenom 4800 km a že obrovský mrak sopečného prachu obletel 7 krát celú Zem, zostávam v nemom úžase....Ako rázne a svojrázne sa vie prejaviť Matka Zem, ktorá poskytuje priestor na existenciu už onedlho 7 miliardám ľudí. Jej veľkolepý prejav rozhodne nemal ničivý zámer, i keď sa nám to tak môže javiť. Je to akoby sme nadšenca, ktorý sa plný radosti z pohybu prebehne rozkvitnutou lúkou, odsúdili, že to robí preto, aby udupal mravcov, chrobáky a ostatných tvorov, ktoré lúku obývajú.Takýto prejav Zeme jednoducho patrí k jej prirodzenosti: nádherne silná, ničím neobmedzená a bezhranične spontánna. Neviem, či by som dôsledok jej konania nazvala práve katastrofou. Lebo skutočnou katastrofou podľa mňa je, keď človek ničí človeka, zámerne a plánovane a počet jeho obetí býva neporovnateľne vyšší ako ten, ktorý za sebou zanechal jeden z najbúrlivejších prejavov matičky Zeme. Ona sa prejavuje, lebo žije a nechce, aby sme popri našom živote zabudli na ten jej. Človek si raz povedal: Cogito, ergo sum (Myslím, teda som)... a vymyslel zbraň. Zem však pozná hlbšiu pravdu: Mením sa, teda žijem. I človek už časom zmúdrel a neraz si uvedomí: Život je zmena - zmena je život.Krakatoa zmizla a namiesto nej prišlo jej dieťa – Anak Krakatoa. Vynorilo sa z morskej hlbiny a každým rokom o niekoľko metrov podrastie. A tak sa planéta Zem opäť pomaličky, nebadane chystá na svoje nové, temperamentné gesto. Nie s úmyslom ničiť. Chce len opäť pripomenúť, že je ešte stále živá, a že čím o ňu menej dbáme, tým viac chce žiť. Pretože po smrti rozhodne netúži. Ani po svojej, ani po tej našej. Lebo jedno je isté: jej úplný koniec by znamenal aj ten náš.