Smrť je definitívny koniec – prvého dejstva

Zomrela mi babka. Dožila sa pekného veku – 85 rokov. Posledných niekoľko dní bola v kóme. Nevieme, či nás – celú rodinu, ktorá sa okolo nej zhrčila – ešte vnímala...ale ja som vnímala ju. V pocite mi prebehol celý jej život, všetky tie trápenia i radosti, a teraz sa duša, uväznená v starom, nevládnom tele, pomaly uvoľňovala do bezmedzného priestoru, kde ju už nič nebude tlačiť, okliešťovať. Ako keď sa na morskom brehu zdvihne ľahučký vánok, príjemne ochladí rozhorúčené telo a súčasne zohreje srdce mrznúce smútkom...To nehybné telo v posteli bola moja babka, no súčasne i nebola. Môj zrak sa upieral na jej tvár, ešte stále krásnu pokožku s nemnohými vráskami, no moje srdce ju vnímalo inde -poskakujúcu, radostnú v priestore, všade okolo mňa, okolo nás všetkých. Je zvláštne, že cítime potrebu hľadieť na telo bez známok života a žialiť nad ním. Prečo radšej tíško nezavrieť oči a zhlboka nevdýchnuť do seba tú ľahkosť a uvoľnenie, švitoriace vôkol nás, keď odchádza človek....Jej život nebol ľahký. (Ale veď kohože život je ľahký?) Zato teraz ju už nič netrápi, a tak by sa chcela s nami podeliť o svoje šťastie, ktoré ju postretlo znenazdajky po tom, čo odložila svoj fyzický šat. Ale my sme smutní, lebo sme ju mali veľmi radi a bude nám veľmi chýbať. Teraz sa ešte nevládzeme tešiť z jej šťastia. Snáď neskôr...ak vôbec niekedy. Je to na každom z nás, pre čo sa rozhodne. Či žiť svojím vlastným smútkom, alebo sa tešiť spolu s ňou....Čerstvý hrob, obsypaný hŕbou kvetov, až zakrývajú kríž s jej menom. Milovala kvety, záhrada bola jej životom. A tak i posledné hmotné dary, ktoré jej na znak lásky z nášho sveta môžeme dať, sú kvety. Zhynú pre ňu na jej hrobe, aby ona mohla začať svoj nový život v novom svete, v svete bez nás. A my v tomto našom zostávame bez nej. No nie tak úplne. S niektorými z nás sa stretáva vo sne, aby nás ubezpečila, že jej je nádherne sladko a že sa cíti sviežo ako nikdy predtým...Raz sa opäť stretneme, viem to. Ale dovtedy zrejme pretečie ešte veľa vody cez rieky a ešte mnoho ďalších kvietkov zhynie pre večnosť zosnulých. A tak využijem čas a pokúsim sa vytvoriť pre seba Raj tu, na Zemi. A ak budem dosť silná, tak sa mi ho hádam podarí vytvoriť aj pre druhých....P.S.: Bábuška, vďaka za Tvoju lásku, maj sa krásne, tak zatím...